Niekedy sa nás zmocní zvláštny pocit, že to, čo vidíme, počujeme, prežívame tu už raz bolo. „Déjà vu“. Takýto pocit som zažila pred niekoľkými dňami, keď som si z kníhkupectva priniesla novú knižku a začítala sa do nej. Akoby text nesledovali moje oči. Akoby som počula autorkin hlas, ako rozpráva o svojom živote.
O dievčatku s bielou mašľou, rodičoch a starých rodičoch, sťahovaní z miesta na miesto, detských spomienkach na krutosť päťdesiatych rokov, o dospievaní a vzťahoch, ale aj rozchodoch, o literatúre a nutnosti klásť myšlienky na papier. O láske detskej, ženskej, mileneckej, materinskej, ale aj k tvorom s nemou tvárou, ku kvetom a stromom. A o všeličom inom, čo sa dni, mesiace a roky zapisuje do ľudskej pamäte až nastane čas, keď sa derie na povrch. „Čo nie je napísané, akoby nebolo,“ vyznáva sa autorka. A inde zas: „Tak si dopredu udeľujem licenciu najvyššej subjektivity, zároveň však predpokladám, že to subjektívne zapadne do objektívneho sveta a bude to zrozumiteľné aj pre nezainteresovaného čitateľa...Autobiografia ako moja ruka ukazujúca na mňa. Nástraha všetkými smermi. Dovnútra i von.“
Áno, pri listovaní novej knihy som zreteľne počula hlas Mily Haugovej, jednej z našich najvýznamnejších poetiek. Ako mi pred niekoľkými rokmi rozprávala svoj životný príbeh. V rodičovskom dome v Zajačej Doline pri Leviciach, v jeden krásny jarný deň. Na moju žiadosť aj o tom, ako začiatkom 60. rokov študovala na našej škole. Bola to pre ňu síce z núdze cnosť, veď milovala literatúru a jazyky, ale napriek tomu sa do popredia derú len pekné spomienky, na priateľov, učiteľov, aj „na cvičenia z pedológie na Kalvárii, v bývalých cirkevných objektoch, ktoré trvali niekedy aj päť hodín, kým sa čiastočky pôdy usadili, medzitým som mohla čítať, alebo sa dalo na Kalváriu vytratiť na prechádzku so zelenookým, placho šarmantným spolužiakom...“
Mila Haugová si nastavila Zrkadlo dovnútra. Oplatí sa pozrieť doň spolu s ňou. Dôverne ju spoznáme, ale možno nájdeme aj čosi viac. Pretože, ako vraví: „Nepísala by som, keby som neverila na silu napísaného, na silu slova...“
K. POTOKOVÁ
