e-poľnohospodár

Osobitnú cenu národnej poroty si z jubilejného 20. ročníka AGROFILMu odniesol náučný film nitrianskeho autora, dokumentaristu VIKTORA MLYNEKA, nazvaný Čierna zver. Vypočujme si jeho zážitky z nakrúcania. Pokúsil som sa na malej filmovej ploche vytvoriť obsažný náučný životopis diviačej zveri. Filmoval som najmä v Tríbečskom pohorí v okolí Vtáčnika. Každý dokumentarista vie, že divé zviera pred kamerou nepózuje. Okrem toho diviak vyhľadáva tône a ak som zvieratá aj vystopoval, bola nízka svetelnosť a nedalo sa nič robiť. Najdlhšie som snoril po mieste, ktoré poľovníci volajú kalisko. Je to pre diviačiu zver akýsi často navštevovaný intímny kozmetický salón na odstraňovanie parazitov z kože. Najskôr sa tam vytrvalo váľajú v blate a potom si svoju hrubú kozmetickú masku, ktorá sa im uchytí na štetinách, s rozkošou otierajú o kmene stromov. Je to zaujímavý krochkavý rituál.

Väčšinu vytypovaných miest mi ukázali miestni horári a poľovníci. Spočiatku som mal obavy najmä pred samicami, ktoré sú v čase, keď sa starajú o potomstvo, nevyspytateľné. Nebolo by mi veľmi po chuti na vlastnej koži okúsiť ostré kančie tesáky! Jeden skúsený poľovník sa nado mnou zľutoval. Vytiahol z almary svoj starý zelený kabát a kládol mi na srdce: "Len ber! Hubertus už nejednému kožu zachránil." Je to veľmi spoľahlivá ochrana. Vysvitlo, že kabát dlhý takmer až po päty treba mať vždy v pohotovosti. Tak, aby nebol zapnutý. "Ak ťa divá sviňa zavetrí a začne atakovať, nikam neutekaj. Bol by to vopred prehraný šprint. Postav sa jej zoči-voči. Dlhý hubertus proti nej roztiahni. Bude to ako krídla Batmana. Diviak sa zaručene zháči, pochopí, že zaiste nie si iba úbohý votrelec, človiečik s kamerou, ale hotová ozruta, od ktorej nevedno, čo očakávať. Spoľahni sa, diviak dá pokoj, zaradí spiatočku", vysvetľoval mi. Vždy som to mal na pamäti, ale našťastie som sa v lese nikdy nemusel hrať na supermana.