AIESEC Stakeholders meeting
Peter Števčať, viceprezident zodpovedný za externé vzťahy, na úvod prezentoval filozofiu a aktivity organizácie a Beáta Krajmerová, prezidentka pobočky, prítomných previedla históriou, pričom hrdo prezentovala dosiahnuté úspechy a plány do blízkej budúcnosti.
Stretnutie svojou účasťou poctili zakladatelia lokálnej pobočky, Ing. Ľubomír Malček, Ing. Slavomír Svoboda, Ing. Ľuboš Šutka a Ing. Monika Šutková. Z podporovateľov AIESEC-u Nitra treba spomenúť predovšetkým našu alma mater, ktorú na stretnutí reprezentoval prorektor prof. Ján Tomáš a doc. Ľubomír Gurčík, prodekan FEM. Zastúpené boli aj podnikateľské subjekty V-bit, TEKMAR Slovensko, VAGeS jazyková škola, S.T.S. Nitra, Rain School, InsData, Agroinštitút Nitra a SOPK. Z médií dvojtýždenník Poľnohospodár a Radio MAX.
Na malom spoločenskom stretnutí si potom hostia pospomínali na začiatky činnosti AIESEC-u, utužili priateľské vzťahy a dali priestor rozvíjajúcej sa spolupráci. Všetkým zúčastneným a organizátorom ďakujeme za príjemný večer.
ZUZANA LUKAČOVIČOVÁ
Zakladatelia a súčasní členovia pobočky AIESEC Nitra
Takí sme boli...
Je to pre nás, Ľuboša, Moniku, Sláva a ostatných pozvaných česť, že ste na nás nezabudli, a preto by sa patrilo vážne pouvažovať nad hĺbkou, šírkou, dĺžkou a ostatnými dimenziami poslania tejto študentskej megaorganizácie. Bohužiaľ, neviem byť vážny, a preto len trochu voľne zaspomínam na niektoré udalosti a okolnosti.
Pátral som po informáciách, ale s hrôzou som zistil, že moja hypermoderná DVD mechanika nevie prečítať 15 rokov staré diskety, na ktorých mám pravdepodobne uložené všetky príhovory, štatúty, rozpočty, projekty a ostatné dôležité úradné dokumenty. Tak som pokračoval vo foréznej analýze udalostí spred rokov inak. Povedal som si: "Poviem im to, čo nie je zachytené nikde a čo mi utkvelo natrvalo v pamäti." Ale neutkvelo mi v nej takmer nič. Jedna z vecí, ktorú ma AIESEC naučil, je spoľahnúť sa na tím, na priateľov. Tak som obvolal bývalých spolužiakov. Tí si však nepamätali ani toľko ako ja. Bolo to vzrušujúce a zúfalé zároveň. No predsa. Celé sa to začalo niekedy na jar roku 1992, keď bratislavskí ajsekári Švalek, Daubner, Beňáková a podobné esá, prišli za podpory pána prodekana Fandela prezentovať ponuku na založenie nitrianskeho LC. Zdala sa nám megazaujímavá, nadšení sme sa vrátili na internát a povedali si: "Aj tak sa nám nechce učiť, poďme zabíjať čas a založme AIESEC!" Zrušili sme jednu študovňu, ktorá bola aj tak väčšinou prázdna, veď kto by sa na internáte učil a "vycapili" sme na dvere modré odchádzajúce a biele prichádzajúce postavy z loga. Všetci študenti sa čudovali, čo za sektári to tam večne vysedávajú. My sme však kuli plány na prvý recruitment, veď bolo treba pozháňať nejaké pekné baby a zaútočiť na vedenie školy, aby nám dalo dáke peniaze a vybavenie. Bolo asi pred voľbami, lebo takmer bez boja nám dali 50-tisíc korún z fondu bývalých zväzákov, kopírku a otvorené dvere do posluchární na všetky akcie. Študenti spočiatku na nás ako na zväzákov aj hľadeli a masívne sa prihlasovali, možno s vidinou, že ajsekári predsa na skúšky nosia len index, poklábosia si o projektoch, ktoré pripravujú a s jednotkou odchádzajú. To však nefungovalo a zostali len skalní nadšenci žúrov, zvaných "tímbilding".
Najkrajšou spomienkou na AIESEC je moje prvé zvolenie za prezidenta, či predsedu? Stretli sme sa v už spomínanej študovni a išli voliť. Skončilo to tak, že všetci na mňa ukázali prstom a povedali, budeš to ty. Nemal som na výber a do prvých riadnych volieb som bol jasný. Musel som sa trápiť, aj keď som nemal na to žiadne extra predpoklady.
Na poslednej československej národnej konferencii v roku 1992,na Mikuláša, 6. decembra, nás, po úpornom presviedčaní Roberta Chvátala, vtedajšieho prezidenta AIESEC-u Československo, o tom, akí sme nadšení, zohratí, preškolení a podporovaní sponzormi a školou, prijali za riadneho člena s názvom AIESEC LC Nitra. Bolo to ohromné, lenže nitrianski členovia - agromanažéri boli iní ako ostatní. V Bratislave, Košiciach a Žiline to bol elitný klub pracujúcich študentov, kariérnych manažérov. My sme boli zakríknutí a možno preto sme boli neskôr veľmi obľúbení, lebo sme zostali sami sebou, jednoduchí študenti, ktorí ideálom AIESEC-u verili a nepoužívali ho ako stupienok na urýchlenie kariéry u niektorého z hlavných sponzorov.
Už v prvom roku sa nám podarili pekné projekty, našli sme sponzorov a podpora školy sa ešte upevnila. Štafetu sme odovzdali ďalej a ide až doteraz, za čo vám všetkým patrí veľká vďaka. Mňa osobne AIESEC sprevádzal životom v dobrom aj zlom. Po mojej poslednej Rade prezidentov som skončil s obličkovým záchvatom v nemocnici. S AIESEC-om som po prvýkrát sám letel lietadlom na celosvetovú konferenciu do Barcelony. Nebyť kamarátov, bol by som tam zostal o pár dní dlhšie, pretože po piatej prebdenej noci som zaspal pred letom domov. A nedávno, keď som dal v predchádzajúcom zamestnaní výpoveď a hľadal si nové, moji starí kamaráti ajsekári z Bratislavy ma s prehľadom upratali do môjho terajšieho pôsobiska, najväčšej východoeurópskej pálenice na 100-percentný špiritus zvaný bioetanol v Leopoldove.
Vážené dámy a páni, priatelia ajsekári! Želám vám veľa dobrých nápadov, úspechov v osobnom a pracovnom živote a pevné zdravie!
