Porozprávam vám príbeh jednej statočnej labute. Žije u nás, na rieke Nitre, v oblasti Kraskovej a Wilsonovej ulice, od mája minulého roka. Prežili sme s ňou už toľko, že ani neviem, odkiaľ začať, ako na to najdôležitejšie nezabudnúť.
Čo o nej vieme? Že priletela z Maďarska, má aj identifikačné krúžky na nožičkách. Krídlo jej spálilo elektrické vedenie, o ktoré sa zachytila počas letu. Zoslabnutú ju našiel istý pán zo Svätoplukova. Ochranári ju ošetrili a potom pustili na rieku s tým, že na tečúcom toku jej bude najlepšie, ľudia ju budú kŕmiť, pretože už nikdy nebude môcť vzlietnuť. Vraveli, že to bude lepšie riešenie, ako dať ju niekde do zajatia, alebo na jazero, kde voda rýchlo primŕza. A tak ju odvtedy každý deň kŕmime. Niektorí sporadicky, iní pravidelne. Rybári jej zvykli chytať aj rybky. Zažili sme s ňou všeličo. Niekoľkokrát krvácajúce krídlo, poranenú nožičku, a to „vďaka“ nezodpovedným ľuďom, ktorí v okolí rieky odhadzujú sklo, konzervy a iné ostré predmety. V podstate si zranenia vždy vyliečila sama.
Najviac sme sa obávali tuhej zimy, ktorá sa stala realitou. Snažili sme sa jej pomáhať prežiť intenzívnejším kŕmením chlebom, pšenicou, grahamovými tyčinkami a rožkami, ktoré "zbožňuje". Žiaľ, keď rieka zamrzla, vodu sme jej nahradiť nedokázali. Ani vodné bylinky s planktónom, aj keď som sa jej snažila trhať zelené listy. Našťastie, aj s týmto problémom si napriek zranenému krídlu dokázala poradiť. Na nožičkách prešla po ľade až k miestam, kde našla vodu, v decembri až k lávke na Chrenovej a v januári "dopochodovala" k mostu, kde je doteraz. Viackrát to s ňou vyzeralo veľmi zle a už sme si mysleli, že uhynie. Telefonovali sme na políciu, úrad životného prostredia, k ochranárom, nakoniec aj k hasičom. V období Vianoc som ich volala, že je primrznutá pri kraji rieky, priamo za našim domom. Boli ochotní, prišli aj so zamestnancami útulku a s klietkou. Labuti sa však medzitým podarilo odlepiť od ľadu a keď uvidela toľko ľudí, utiekla. Pud sebazáchovy a ľudská pomoc jej viackrát zachránili život.
Viacerí ľudia z okolia jej pomáhajú. Niektorí dôchodcovia ju kŕmia viackrát v priebehu dňa, chodia za ňou aj mladé rodinky s deťmi. Našťastie, ešte je dosť obetavých ľudí, ktorí chcú pomôcť, i keď je to finančne niekedy náročnejšie. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, keď vidíme, že sa jej darí, a že je spokojná, čo dokazuje tým, že zagága a zavrtí chvostom. Okrem toho, ujde sa jej aj z pšenice z našej školy...
Naša labuť je už taká skrotená, že reaguje na ľudí, nebojí sa, príde do našej tesnej blízkosti, nechá sa hladiť, žerie z ruky, dáva najavo radosť, hlad a niekedy aj mrzutosť, keď sa jej niečo nepáči. Tak sme si na ňu zvykli, že bez nej by sa nám už rieka zdala smutná. Dúfame, že to najhoršie obdobie má za sebou, že mrazy rýchlo prejdú, ľady sa roztopia a ona dopláva k nám "domov". Zatiaľ ju prikrmujeme tu na moste. Nezabúdajú na ňu ani naši študenti. Je to dobrý pocit vedieť a vidieť, že stále existuje veľa dobrých ľudí. Dali jej už aj rôzne mená. Aj ja som rozmýšľala, ako ju budem volať. Chcela som, aby to súviselo s Nitrou aj riekou, kde som ju v máji prvýkrát uvidela a aby to nebolo meno "ľudské". Keď som si spojila prvé slabiky slov Nitra a rieka, napadlo mi meno Niri, Nirinka. Ale familiárne ju voláme Niruš.
Som rada, že aj na našej škole je o ňu záujem. Stáva sa "celebritou" a o jej príbeh prejavujú záujem Nitrania, študenti, ba aj médiá! Nečudo, veď je naozaj zaujímavý. Po tom, čo prežila, ako si dokázala aj napriek zdravotnému hendikepu pomôcť, si publicitu naozaj zaslúži!
A ešte dodatok: Snažia sa jej pomôcť aj kompetentní. Ochranári ju monitorujú a všetkým telefonujúcim odkazujú, že keby bolo veľmi zle, pomôžu jej. My, ktorí bývame v okolí Kalvárie, veríme, že labuť sa po roztopení ľadov opäť vráti k nám „domov“.
Ing. ZLATICA GUZMICKÁ
Nirinka sa rada dáva rozmaznávať...
Foto: archív autorky
