Platinu ľudia poznajú už viac ako 4-tisíc rokov. Spočiatku ju však nevedeli využívať a neuvedomovali si jej pravú hodnotu. Jej názov je zdrobneninou španielskeho slova „plata“, čo v preklade znamená striebríčko (striebro). Mnohé zlaté predmety z epochy faraónov 12. dynastie (približne 2000 rokov pred n. l.) sú pokryté striebristými kúskami platiny, ale kedy sa ľudia zoznámili s týmto kovom po prvýkrát, už zrejme nezistíme.
Za dátum oficiálneho objavenia platiny sa pokladá rok 1735, keď ju španielsky generál, astronóm a cestovateľ Antonio de Ulloa dopravil z Ameriky do Európy a popísal vo svojom cestopise. Neskôr, v roku 1775, doviezla španielska vláda väčšie množstvo platiny zo svojich juhoamerických kolónií. Keďže toto cenné „striebríčko“ nemohli využiť, lebo ho nevedeli taviť, ručne ho oddeľovali od zlata a striebra a na príkaz španielskeho kráľa vyhadzovali do mora. Dlhé obdobie pokladali platinu za dielo nečistých síl, lebo vo svete vraj nemal byť ťažší kov ako zlato.
Začiatkom 19. storočia boli platinové rozsypy nájdené na Urale, v okolí Nižného Tagila. V polovici 19. storočia dokonca mincový dvor razil aj mince z platiny, s nominálnou hodnotou 3, 6 a 12 rubľov, ktoré sú veľkou numizmatickou raritou.
Dnes sa platina cení práve kvôli tým vlastnostiam, ktoré boli v minulosti zaznávané. Je ťažko taviteľná (teplota tavenia je 1773,5 stupňov) a mimoriadne odolná proti chemickým vplyvom i vysokej teplote a ťaží sa len vo veľmi malom množstve. Najviac sa používa v katalyzátoroch výfukových plynov a v klenotníctve.
Zo zahraničných zdrojov: rch
