VÝSTAVA VO FOYERI SLOVENSKEJ POĽNOHOSPODÁRSKEJ KNIŽNICE

V lete roku 2007, pri príležitosti 220. výročia prvej kodifikačnej práce Antona Bernoláka Dissertatio philosophico-critica de literis Slavorum (1787), obrátila sa na mňa Matica slovenská, či by som nepripravil scenár putovnej výstavy k tomuto výročiu, ktorá by mohla poslúžiť najmä na vzdelávanie stredoškolskej a vysokoškolskej mládeže.

Času bolo málo, preto som sa ohradil voči krátkemu termínu. Ale zástupca predsedu MS, Mgr. Miroslav Bielik, mi na to odpovedal: „Práve preto sme oslovili teba, lebo ako predstaviteľ Bernolákovej spoločnosti sa touto problematikou už dávno zaoberáš a máš skúsenosti z výstavníckej práce." Vtedy som si spomenul na vyše desaťročie práce v pavilóne VŠP na výstave Agrokomplex i na výstavu k dejinám VŠP pod aulou a... súhlasil som.

Ukázalo sa, že príprava takejto významnej výstavy sa dala zvládnuť načas a poslúžila ako sprievodný prvok pre dve jazykovedné konferencie, ktoré k jubileu pripravila jednak MS s Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV a Bernolákova spoločnosť s Ministerstvom kultúry SR.

A potom začala púť výstavy po mestách a školách. Bola na UMB v Banskej Bystrici, na Trnavskej univerzite, vo výstavnom priestore Arcibiskupského úradu v Trnave, na Právnickej fakulte TU v Trnave, na UKF v Nitre, na viacerých gymnáziách v Nitre i v Trnave, v Močenku a teraz je opäť v Nitre na SPU. Bola aj súčasťou celoslovenských Hurbanovských osláv v Hlbokom. Všade sa stretla s uznaním a s ohlasom, a to preto, že podáva reálny, ideologicky neskreslený obraz o vývoji spisovnej slovenčiny počas jedného storočia.

„Kodifikácia slovenského spisovného jazyka pred 220 rokmi, ktorú vykonal Anton Bernolák so svojimi druhmi, bol epochálny čin a zásadný predel v historickom vývine Slovákov v habsburskej monarchii. A. Bernolák položil základ k formovaniu novodobého slovenského národa zvýraznením jeho jazykovej osobitosti a kultúrnej integrity. Poskytol slovenskému ľudu najdôležitejší komunikačný nástroj na rozvíjanie národnej literatúry a kultúry - spisovný jazyk." Tento úvodný text najplnšie vyjadruje prelomový význam Bernolákovho jazykovedného diela a naň nadväzujúceho úsilia štúrovcov, Radlinského, Hattalu, Cambela, Škultétyho a ďalších až po dnešné dni. Pravda, výstava v skratke zobrazuje vývoj jazyka iba od Bernoláka po Cambela.

Výstava tiež pripomína, prečo sa prvá kodifikácia spisovného jazyka Slovákov uskutočnila práve na báze kultúrnej západoslovenčiny, resp. trnavčiny. Ono to ani ináč v tom čase nemohlo byť, hoci sám Bernolák hovoril mäkkým stredoslovenským oravským nárečím. Pre tento krok bolo rozhodujúce trnavské a bratislavské univerzitné prostredie, ktoré bolo v tom čase vo veľkej miere slovenské. Na jednej strane implementovalo slovenčinu do intelektuálneho prúdu univerzity a na druhej spätne nasávalo z tohto prostredia intelektuálne prvky a obohacovalo ľudovú slovenčinu pojmovo, lexikálne. Popri univerzálnej latinčine, ktorá bola v tom čase v Uhorsku oficiálnym jazykom, sa kultúrna západoslovenčina stávala jazykom slovenských univerzitných vzdelancov a postupne jazykom celého kultúrneho prostredia regiónu, pretože bola schopná odrážať aktuálny stav vedeckého poznania, teologického a vedeckého myslenia svojej doby.

Nakoniec, ani štúrovská reforma nebola na báze stredoslovenčiny, ale vychádzala z pospolitého jazyka hornonitrianskeho regiónu. Ale veď na tom ani tak nezáleží. Aj nemčina, španielčina alebo francúzština boli kodifikované, resp. štandardizované na báze istého nárečia a regiónu a ostatné sa museli v záujme spoločnej národnej kultúry tejto skutočnosti prispôsobiť.

Som rád, že táto výstava zakotvila nakoniec aj na mojej alma mater, kde som strávil najlepšie roky života pri budovaní vedeckej knižnice a spracovaní dejín slovenského poľnohospodárskeho školstva.