Stretnutia s ľuďmi sú soľou života. A ako z rozprávky vieme, soľ je nad zlato. Sú také, ktoré preletia našimi dňami a nezostane po nich nijaká stopa. Sú také, po ktorých, naopak, stopa hlboká. Alebo zaujímavá, hodná povšimnutia. Kuriózna, vyvolajúca úsmev, dávnu spomienku. Či stretnutie po rokoch. Ako návrat do detstva, ktoré je v kaleidoskope života zložené zo samých pekných, veselých a farbistých kamienkov.
Koniec roka mi priniesol dve mimoriadne stretnutia. Hádam až „tretieho druhu“. Ich aktérov som nestretla náhodou na ulici, ba ani v nijakom markete. Naopak, netradične...
Z novinovej stránky sa jedného dňa na mňa díval môj nemčinár zo základnej školy. Začínal vtedy svoju učiteľskú kariéru a bol iba o niekoľko rokov starší ako my, jeho žiaci. Dnes má na chrbte takmer sedem krížikov a stále stojí za katedrou. Druhé „stretnutie“ sa odohralo na vianočnej televíznej obrazovke. Kňaz, ktorého tvár a meno mi boli akési povedomé! Jasné, môj spolužiak zo zédéešky! Veselý a múdry chalan, ktorého som od skončenia deviatej triedy nevidela. Chodili sme spolu aj do chemického krúžku a tešili sa z „bengálskych ohňov“ v skúmavke s vodným sklom. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že z neho nebude inžinier, ale dá sa na duchovnú dráhu...A tak za horúca sadám k počítaču a „vygúglim“ si adresy svojich starých známych. Píšem e-maily. Že tak a tak...Vzápätí sú tu odpovede. Z abstraktných stretnutí sú zrazu skutočné! Radosť z nich je, zdá sa, obojstranná. Veď si máme čo povedať!
Je tu nový rok. Čas prianí. Zdravia, šťastia, úspechov. A ja v duchu predchádzajúcich zážitkov dodávam: aj mnohých krásnych a hodnotných stretnutí! Soli, ktorá ochutí naše dni. „Každý deň stretnúť človeka, to stačí. Človeka stretnúť každodenne.“ Nech sa nám to v roku 2010 všetkým darí, milí priatelia!
K. POTOKOVÁ
