Bolo to niekedy na jar, keď sa môj priateľ Tomáš pevne rozhodol prerušiť štúdium a vydať sa na dobrodružnú cestu naprieč Novým Zélandom. Znelo to veľmi exoticky, preto som nemusela dlho premýšľať, či sa pridať. Moje rozhodnutie podporili aj fotografie na internetových stránkach a príbehy napísané ľuďmi, ktorí už mali túto cestu za sebou.
Koncom novembra sme zbalili „backpacks“ s turistickou výbavou - spacák, vibramy, termotričká, nejaké hygienické potreby, varič, ešus, stan, jednoducho všetko, čo treba, aby sme mohli v novozélandskom buši prežiť aj zopár dní a vo Schwechate nastúpili do lietadla, smer Bangkok - Taipei - Auckland.
Zelený drahokam uprostred Pacifiku
Nový Zéland leží v Tichom oceáne, juhovýchodne od Austrálie. Tvoria ho dva väčšie ostrovy, nazývané jednoducho Severný a Južný a množstvo menších ostrovčekov. Žijú tu sotva 4 milióny ľudí, pritom jeho rozloha je približne päťkrát väčšia ako Slovensko. Domorodých obyvateľov – Maorov - nájdete prevažne na severe, anglickí prisťahovalci a ich potomkovia obývajú južnú časť krajiny. Americký spisovateľ Jeffrey Moussaieff Masson, ktorý tu žije, o Novom Zélande napísal: „Je to zelený drahokam uprostred Južného Pacifiku, kde južné vzdušné prúdy odstraňujú znečistený vzduch a kde je i dážď čistý a osviežujúci.“
Auckland
Po prílete do Aucklandu, najväčšieho mesta krajiny, nás víta slnečné počasie a príjemné teplo (na Novom Zélande sa koncom novembra pomaly začína leto). Absolvujeme vstupné prehliadky batožín a pohovor s ľuďmi z imigračného. Sypú na nás otázky jednu za druhou (oboch nás spovedajú oddelene). Po štyridsiatich minútach a všetkých kontrolách sme konečne „na slobode“! Niekoľkodňový pobyt v metropole Nového Zélandu využívame na prehliadku mesta – prejdeme sa po parku Domain, navštívime televíznu a vyhliadkovú vežu Sky Tower, ktorá je najvyššou stavbou na južnej pologuli a neďaleký sopečný ostrov Rangitoto, ktorý vznikol asi pred 600 rokmi.
Coromandel
V Aucklande si vybavíme flexipassy, ktoré fungujú ako cestovné lístky na sieť autobusov a vyrážame na náš prvý trek. Má názov Kauranga Kauri Trail. Cesta vedie cez očarujúci polostrov Coromandel ležiaci na severe. Nevieme sa vynadívať na okolitú prírodu, palmy lemujúce kľukatú cestičku k chate Pinnacle, veľké machy a obrovské paprade, ktoré možno vidieť iba v africkej džungli. Po troch hodinách rozbaľujeme stan a odmenou za náročný, i keď neveľmi dlhý deň, je nám už len sladký spánok. Nasledujúci deň hneď po raňajkách pokračujeme. Šliapeme hodinu, dve, tri, cestou-necestou. Prudké klesanie strieda náročné stúpanie, kamenitý terén zasa bažiny, ktoré zdanlivo nemožno prejsť. Pochodujeme už takmer osem hodín a koniec cesty v nedohľadne. V diaľke sa začínajú črtať svetlá príbytkov, približujú sa však len veľmi pomaly a na krajinu čoraz rýchlejšie sadá súmrak. Našťastie, na Novom Zélande nie je núdza o milých ľudí, ochotných pomôcť. O deviatej večer narazíme na pravú asfaltovú cestu a na Neila v bielom aute, ktorý sa zjaví v pravej chvíli ako anjel. Naloží nás a odvezie k sebe domov. Sprcha a posteľ, ktorú nám ponúkne, mi pripadá v tomto momente ako vykúpenie. Nasledujúce ráno sa poďakujeme nášmu „záchrancovi“ a vyrážame ďalej.
Niekoľko nasledujúcich dní sa nesie v znamení presunov smerom na juh až do hlavného mesta Nového Zélandu – Wellingtonu. Po prehliadke 300-tisícovej metropoly odlietame malým turistickým lietadlom na Južný ostrov do mesta Nelson a odtiaľ autobusom do mestečka Kaiteriteri. Čaká nás Abel Tasman Coast Track, ktorý máme v pláne absolvovať v nasledujúcich dňoch. Je 21. decembra, pár dní pred Vianocami. Cestujeme do Marahau, kde začína naša dvojdňová túra. Počasie nevyzerá najlepšie, obloha je zatiahnutá a je len otázkou času, kedy začne pršať. Aj napriek tomu štartujeme. Trek vedie pozdĺž Tasmanovho mora, chvíľu kráčame cez buš, chvíľu po nádhernej piesočnej pláži. Abel Tasman Coast Track patrí k najmenej náročným trasám, o čom svedčí aj množstvo novozélandských rodín s malými deťmi, ktoré cestou stretávame. Viaceré z nich majú na nohách len sandále. Kráčame cez buš plný nízkych krov a papradí a pred nami sa otvára úchvatná scenéria zálivov a pláží s jemným bielym pieskom. More má nádhernú tyrkysovú farbu. Asi po siedmich hodinách dorazíme do zálivu Bark Bay a príjemne unavení sa rozkladáme v kempe. Večer sa pridávame k spievajúcej skupinke ľudí pri ohni a navzájom si vymieňame dojmy zo zdolanej časti treku.
Ráno sa prebúdzame do slnečného počasia. Tešíme sa na ďalšiu časť túry. Po rozhovore s „kemp wardenom“ - strážcom kempu, zisťujeme, že najlepšie bude vyraziť okolo jedenástej dopoludnia. Trasa vedie cez územie, kde je dôležitý odliv, inak sa na druhú stranu nedostaneme. Po dvoch hodinách je to tu. „Tidal crossing“. Vyzúvame vibramy a meníme ich za sandálky. Bosí by sme to asi nezvládli, dno zálivu je pokryté drobnými mušličkami a tie šteklia chodidlá. Cesta opäť vedie cez buš, aj po nádherných tichých plážach. Jeden pohľad krajší ako druhý. Vo veľkom kempe na pobreží Tasmanovho mora s názvom Totaranui skladáme batohy a sledujeme západ slnka... V noci toho veľa nenaspíme, more akoby sa na niekoho alebo na niečo hnevalo. Nuž čo, aj posledný raj na zemi má svoje nedostatky.
Punakaiki
Cestou na juh sa zastavíme aj v Punakaiki, mieste uprostred novozélandskej buše, známom palacinkovými skalami – Pancake Rocks. Prírodný výtvor na pobreží Indického oceána, ktorý láka milióny turistov. Vrstvičky kameňov naukladané na seba vytvárajú obrazce znázorňujúce zvieratá a tváre ľudí. Od domácich sa dozvedáme, že vlny, ktoré narážajú do skál, sú najintenzívnejšie počas búrky a vytvárajú úžasné scenérie. Voda vĺn vniká do dutín a cestičiek v skalách a vybuchuje do nesmiernej výšky. Hra vĺn a skál...
Je osem hodín ráno, autobusom sa presúvame na začiatok trojdňovej túry. Batohy máme naplnené zásobami jedla a o pol desiatej už kráčame údolím rieky vytekajúcej z ľadovca. Novozélandské ľadovce sú zaujímavé tým, že na rozdiel od alpských či himalájskych ležia v nízkej nadmorskej výške. Niekoľkokrát musíme prebrodiť alebo preskočiť riečku či potôčik pritekajúci do ľadovcovej rieky Kuaranga. Po tom, čo sme zažili na trekoch na Severnom ostrove, to nie je nijaký problém. Ideme takmer šesť hodín. Už ma začína zmáhať únava, keď sa pred nami zjavia obrysy nádherných Južných Álp. „Stálo to za to!“, vravíme si. A tu, pod týmito majestátnymi vrchmi si smieme rozložiť náš malý stan a stráviť noc...
Je 2. januára. Prebúdzame sa do slnečného rána a pri raňajkách plánujeme program dnešného dňa - Douglas Rock Hut, ktorý využívajú horolezci počas svojich výstupov na vrcholy Južných Álp. Cesta vedie najskôr rovinou rozprestierajúcou sa v objatí vrchov a potom sa to začína. Prudké stúpanie dohora, opäť prechody cez riečky stekajúce z ľadovca a vlievajúce sa do väčšej rieky. Klzká cesta je v niektorých úsekoch priam nebezpečná. Zvládneme to a dostávame sa až na koniec údolia Copland. Sme úplne-úplne na úpätí štítov Južných Álp.
Posledný deň sa už len presúvame na koniec treku. Vstávanie pred pol šiestou ráno nie je veľmi príjemné. Slniečko sa len pomaly prediera cez nízke oblaky. Vonku je dosť „čerstvo“. Zbaliť seba, stan a jedlo nám spolu s rannou hygienou a raňajkami trvá necelých päťdesiat minút. Dnes je to príjemná túra, ktorá končí presne tam, kde sme pred dvomi dňami začínali. V cieli sa trošku osviežime v potoku a o necelú hodinku prichádza autobus, ktorý nás odvezie do Nelsonu...
Nový Zéland treba pretrampovať
Tu sa naše cestovanie po Novom Zélande končí. Po presune do Wellingtonu, štyroch dňoch oddychu, prehliadkach mesta, návštevách múzeí, nákupoch a turistickej komercii odlietame do Aucklandu a odtiaľ domov... Zostávajú nám spomienky na neuveriteľne krásne miesta, ktoré sme prešli, na milých ľudí, čo nás (a naše dvadsaťkilové batohy) ochotne odviezli aj napriek tomu, že sami nemali v aute dosť miesta, lebo prevážali veľké kufre, hifi zostavu či dokonca domáce kino s veľkými reproduktormi :-). Na ľudí, ktorí nás vzali do svojho príbytku, hoci sme boli pre nich cudzí. Možno ani nevedeli, kde Slovensko leží. Ponúkli nám posteľ, jedlo, teplú sprchu. Na všetkých milých obyvateľov Nového Zélandu, ktorí nám s úsmevom poradili pri kúpe preukazov na autobus, na šoférov, ktorí nečakali odpoveď na otázku, či nám môžu dať batožinu do kufra...
Pred odchodom na Nový Zéland niektorí len neveriacky krútili hlavami nad naším plánom trampovať. No všetky tie dobrodružstvá, krásne miesta a ľudia stoja za to, siahnuť hlbšie do peňaženiek, možno prerušiť štúdium a zažiť to všetko na vlastnej koži. Kdesi som čítala: „Ak chceš spoznať Nový Zéland, musíš ho pretrampovať.“
ZUZANA KOPÁLOVÁ, 5. FBP
Údolie Copland, obkolesené majestátnymi vrcholmi Južných Álp.
Pláž na pobreží Tasmanovho mora, kde sme strávili Vianoce.
Pred sopkou Ngaruhoe v národnom parku Tongariro.
Snímky: archív autorky
Národný park Tongariro
Jeden z našich cieľov je národný park Tongariro. Komplex troch sopiek - Tongariro, Ngaruhoe a Mt. Ruapehu, ktorá je zároveň najvyšším vrchom severného ostrova - využívajú Novozélanďania v zime ako lyžiarske strediská. Autobusom sa odvezieme pod jeden z trojice vulkánov a začíname výstup. Kráčame po krajine, ktorá nám stále viac pripomína mesačnú pustatinu. Fúka silný vietor, ktorý mi naháňa strach, no pohľad na majestátnu Ngaruhoe ma upokojuje. Za ňou sa ligocú úchvatné jazerá tyrkysovej farby - Emerald Lakes.
