e-poľnohospodár

"Po obede nasledovalo ovocie. Kto by dokázal opísať vôňu, chuť, arómu najrozličnejších druhov ananásov, banánov, docov, ramboutanov, mangustanov, pampelnutov...kraľuje tu nádherná vôňa, no i tak by si palmu víťazstva odniesli naše domáce druhy ovocia; jahody, marhule, šľachtené hrušky, jablká. Také ovocie, ktoré by mohlo konkurovať nášmu, som tu veru nenašiel...", zapísal si 10. januára 1876 v Djakarte do svojho cestopisného denníka uhorský politik, diplomat, minister poľnohospodárstva gróf Jozef Zichy z Voderad. Nie je to tlačiarenský škriatok, dátum skutočne sedí! Ktovie, možno sa v ňom v tento deň, počas polročného putovania až na Ďaleký východ a späť, ozvala túžba po domove. Možno celkom prozaicky, spomienkou na vôňu pečených jabĺk alebo ovocného koláča. Prehlušila všetku tú nádheru exotickej krajiny, pozlátených pagod a všakovakých kuriozít, ktoré boli v tom čase pre ostatok sveta omnoho neznámejšie a neprístupnejšie ako dnes. Zápis v denníku nie je vôbec patetický, ale nanajvýš osobný a úprimný, pretože ho autor písal pre seba a svojich blízkych, nie pre verejnosť.

Sú veci, ktoré jednoducho nestrácajú aktuálnosť. Do pocitového sveta tohto mimoriadne vzdelaného a rozhľadeného šľachtica, hovoriaceho mnohými jazykmi, sa dnes našinec môže vžiť pri pultoch supermarketov, hýriacich farbami a tvarmi plodov z celého sveta. Neviem, neviem, ale zdá sa mi, že mnohí z nás si nakoniec do košíka zvyčajne vložíme jablká. Po celý rok. A to nie sme ani v ďalekej cudzine...

KATARÍNA POTOKOVÁ