V sobotu večer pani zavolala, aby sme v nedeľu doniesli aj peniaze. Šťastie na mne sa nepokojne vrtelo. V nedeľu sme prišli s peniazmi aj obliečkami na dohodnutú adresu. Zvonili sme. Nikto neotváral. Začalo pršať. Šťastie si našlo niekoho iného. Za dve hodiny prišla pani a ospravedlňovala sa, že jej to je ľúto, ale zabudla sa na návšteve, kde mali veľmi dobrú kávu. Potom odomkla dom a pustila nás dnu. Nestihli sme sa ani vyzliecť z mokrých šiat, keď nás zavolala do kuchyne. Do zošita si zapísala naše adresy a študijný odbor. Vraj si nás preverí. Aj my sme si ju chceli preveriť, ale nedala nám svoj študijný odbor. Potom si vypýtala peniaze. Keď si ich prepočítala, začala sa na nás usmievať. Rozprávala o svojom živote a tak. Sťažovala sa, že tí chlapci, čo tam bývali pred nami, boli veľmi zlí. Vraj vyhodili poistky a satelit začal čudne húkať. Zapchali aj umývadlo a pokazili chladničku. Preto ich musela vyhodiť. Ale vidí, že my sme slušní chlapci a bude s nami spokojná.
Bývam teda v Nitre v takzvanej vilovej štvrti pod Zoborom. Majiteľkou domu je staršia dáma neurčitého veku, ktorá svojím účesom, make-upom a asi trojcentimetrovou vrstvou krému proti vráskam zakrýva vek. Celá je ovešaná bižutériou a vznáša sa okolo nej opar ťažkej, dusivej voňavky. Pracovne som ju nazval "gaspaža". Je veľmi zlatá, hovorí mi srdiečko alebo chrobáčik. Jej milá tvár však mizne v období platenia nájomného. Vtedy je len samé: "Zaplatíte nájomné?" a "Smiem inkasovať?".
Dom je na kopci, v blízkosti hlavnej cesty, 200 metrov od zastávky, 50 metrov od kostola a 100 metrov od obchodu. Spolu s ďalšími šiestimi chlapcami obývame jednu polovicu domu a gaspaža druhú. Obe polovice sú od seba oddelené uzamykateľnými dverami. Našťastie. Vedno so spolužiakom obývame jednu izbu a zvyšní piati ďalšiu. A teraz k zariadeniu. V chodbe sa nachádza chladnička, skrinka na topánky, vešiak a plynový varič. Chladnička je jeden z prvých exemplárov, dovezených na územie Slovenska. Historici jej vek odhadujú asi na 70-80 rokov. Otvára sa pedálom, čo u nás vyvoláva vlnu žartov. Chladí a mrazí dobre. Už som si zvykol, že keď vyberiem mlieko z najspodnejšej poličky, musím ho piť opatrne, aby mi ľadové kryhy nepoškodili hrtan. Pri výrobe chladu chladnička vrčí, ako keď naštartuje auto značky Tatra. Vždy, keď sa zapne pekelný chladiaci stroj, stiahne elektrinu z celej štvrte. Viem to, susedia sa chodia sťažovať. Vpravo od chladničky je WC. Je v poriadku, až na ten šesť metrov vysoký strop, kde tuším splachovač a žiarovku. Keď zažnem, trvá asi tri minúty, kým svetlo prejde vzdialenosť ku mne dolu. Ešte lepšie je to s vodou. Potiahnem špagátik a čakám. Minútu, dve, tri, štyri, kým voda dopadne do misy. A vtedy nastáva neuveriteľné prírodné divadlo, voda hučí, krúti sa... Niekedy sa týmto predstavením nechám uniesť a pozorujem. Aby som nezabudol na plynový varič. Má dve plynové ružice a z každej vychádza dvadsať plamienkov. Vlastnoručne som ich počítal. Keď na varič položím hrniec, len deväť sa snaží ohrievať hrniec a ostatné si voľne horia rôznymi inými smermi. Ďalšou interesantnou záležitosťou v chodbe sú kolónie húb na okenných parapetoch. Pri varení ich zo záujmom pozorujem a občas ich použijem aj ako korenie.
V izbe s rozmermi 3,5 x 3,5 metra sú dve postele, stôl, dve stoličky, skriňa, umývadlo, skrinka na potraviny, nočné stolíky, kachle a koberec. Okrem toho lavór, ale ten radšej nespomínam, izba je už plná aj bez neho. Postele majú strunové matrace (ráno ich cítim na chrbte). Kachle sú na plyn, a tak večer zaspávame pri zvukoch blkotajúceho ohňa a ráno, ak je v noci prievan, sa budíme so zvukom syčiaceho plynu. Občas sa ani nezobudíme, zaspíme do školy. Ostatné zariadenie nestojí za reč. Je asi päťdesiat rokov staré a natreté bielou olejovou farbou. Voda tečie studená aj teplá, hrdzavá aj kalná. Sprchovať sa môžeme kedy chceme. V utorok alebo v stredu. V kúpeľni sú tiež všetky možné ohrievače na plyn. Niekedy mám pocit, že aj gaspaža je na plyn, lebo občas sa tvári, ako keby jej zhasol plamienok.
Aby som nezabudol, každý deň počúvame v rádiu odberový stupeň plynu a vykurovaciu krivku...
