HESLOM XXII. LETNEJ SVETOVEJ UNIVERZIÁDY V JUHOKÓREJSKOM DAEGU BOL SEN O ZJEDNOTENÍ
Naša cesta na Kórejský polostrov sa začala - paradoxne - štrajkom pilotov v Rakúsku, a tak sa časti slovenskej výpravy, s ktorou sme cestovali aj my, podarilo plánovaný let Lufthansou z Frankfurtu do Incheonu zmeškať. Ešteže na nás počkalo jumbo Asian airu, do ktorého nás expresne naložili pracovníci mamutieho frankfurtského letiska. Žiaľ, naše batožiny nie. Prvý šok z toho, že k dispozícii máme len svoje "kabelky", nás zachytil až v ázijskom vzdušnom priestore. Neprekonala ho ani radosť z letu v atraktívnej letovej výšky 3000 metrov, v ktorej sa kórejské vnútroštátne linky údajne vyhýbajú zvedavým severokórejským radarom.
Výstup z príletovej budovy v "malom" dva a pol miliónovom provinčnom meste Daegu bol šokom číslo dva: 38 stupňov Celzia a takmer stopercentná vlhkosť vzduchu vie človeka zo strednej Európy riadne zaskočiť. Ubytovali nás v jednom z "mrakodrapov" v univerziádnej dedine. Označenie 15-poschodového domu ako mrakodrapu nie je práve najpresnejšie, ale v meste, kde najvyššie budovy nemajú viac ako tri poschodia, je výstižné. Ubytovanie bolo super, navyše nás aj poctivo strážili. Bodaj by nie, veď sme bývali v spoločnej budove s výpravou severného brata našich hostiteľov. Každý deň sme s pobavením sledovali, ako pod nenápadným velením tajných policajtov dvoch štátov, pochodujú jej členovia v dvojstupe do jedálne a na športoviská!
Stíhačky prelietavajúce počas univerziády nad našimi hlavami však strážili všetkých rovnako. Podobne aj vstupy do oficiálnych objektov univerziády pripomínali skôr prísne strážené letiská, než hotely a športoviská. Po vyhrážkach, o ktorých informovali aj naše médiá, sme sa im však všetci s radosťou podrobili!
Po akreditácii a večeri (aj keď podľa nášho času bolo práve ráno) sme sa zvítali s prvou časťou výpravy vrátane našich tenistov, ktorá sa zúčastnila na slávnostnom otvorení LSU. Apropo ceremoniál: podľa nováčikov vo výprave bol veľkolepý, podľa starých kozákov bola jeho najväčšou prednosťou krátkosť trvania. Nuž, vyberte si! My sme ho však už nestihli a okrem toho, aj tak by sme nemali čo na seba.
Batožina nám naozaj začala chýbať až na druhý deň. Vedúci a tréneri síce našli nejaké náhradné oblečenie (od našich kolegov podobného vzrastu) a problém nebol ani s "dezinfekčnými prostriedkami" na žalúdok, ktoré, žiaľ, tiež ostali v batožine! Pretekári, ktorých čakali prvé tréningy a zoznamovanie sa so športoviskami, však museli zháňať najnutnejšie doplnky športovej výbavy od svojich českých a maďarských priateľov a súperov. Ešteže "Višegrád" fungoval aj v ďalekej cudzine! Našťastie batožina nás s 24-hodinovým meškaním dohonila.
Prvé cesty na tréning svedčili o tom, že ak nič iné, aspoň sa nacestujeme. Klimatizovanými autobusmi, v ktorých prechladla polovica účastníkov tohto svetového podujatia, sme sa každé ráno v neskutočnej premávke takmer hodinu terigali na športoviská a na obed merali cestu späť. Popoludní znovu na tréning alebo fandiť na iné športoviská a neskoro večer do "village".
Tretí šok nám pripravili hostitelia. Už na letisku sme spozorneli, keď pomerne veľká skupina Kórejčanov čakala výpravu z Maďarska so zreteľným skandovaním "hajrá magyarok". Nevedeli sme to pochopiť. Oči sa nám však otvorili už na druhý deň. Na tenise, pri zápase našej Baštrnákovej, nás kórejská animátorka jednoducho začlenila do svojho tridsaťčlenného chóra, ktorý bol vybavený slovenskými vlajkami a píšťalkami. Spoločne s nimi sme skandovali "…Slovenskóóó, Slovenskóóó, heja heja heja Slovensko" a pri každej pokazenej lopte našej hráčky sa ozývalo "…nevadí, nevadí" (ešteže ich nemala veľa). Ani mierne záhorácka výslovnosť nám nevadila. Takmer k slzám ma dojalo, keď členovia tohto "fanklubu", s hromovým skandovaním oznamovali našej plavkyni Csomovej (ktorá práve doplávala na predposlednom mieste svojej rozplavby), že ani to "...nevadí". Veď práve porazila reprezentantku hostiteľov, a to rozhodne z ich pohľadu nebolo málo.
Milo nás prekvapilo pozvanie tejto skupinky domácich nadšencov, ktorým sme boli pridelení tak, ako aj všetky ostatné výpravy, na večeru. Malá útulná reštaurácia, úprava oblečenia na boso, nízke stolíky, sedenie na vankúšoch. Nuž, kto vedel, zložil sa. Muži nad sto kilogramov, akých tam nájdete len medzi cudzincami, to mali trošku ťažšie. Ponúkať jedlom smeli len ženy a tomu bol prispôsobený aj zasadací poriadok: muž - kórejská žena. Menu: večera ak už nebehala, neliezla a neštekala, tak istotne štípala. Maďarská paprika je v porovnaní s ich koreninami len neškodná tráva! Všimol som si, že nielen z mojich úst znelo permanentne "no please"! Ešteže nás za to nestrieľali, ako v tom vtipe.
Samotné mesto Daegu je popretkávané šesť až osemprúdovými bulvármi. Jazdia na nich neskutočné autá strednej a vyššej triedy, ktoré boli naším štvrtým šokom. Až na malé výnimky sú však nositeľmi len troch značiek. Kia, Hyundai a Daewoo. Modely, ktoré tam prevládajú, sme však u nás nevideli. Všetko sú to napodobeniny - od mercedesov, cez alfa romeo až po BMW. Z cudzích značiek sa predávajú a jazdia len najdrahšie americké autá (aj Daewoo patrí do GM klubu) a Volvo. Pri priemernom plate takmer 2500 USD a pri cene auta okolo 16 000 USD za kategóriu vyššej strednej triedy sú prístupné každému. Jednoducho, výrobky zo železa alebo kože tu nemajú veľkú hodnotu. A naopak, za ručne vyrábané predmety z dreva či iného prírodného materiálu pomaly nevedia čo zapýtať!
Okolo širokých ciest preplnených autami stoja spravidla len nízke budovy asi v takomto poradí: benzínová pumpa s umyvárňou, predajňa železa, kovoobrábacia dielňa, ešte jedna kovoobrábacia dielňa, domáce potreby z kovových výrobkov, kovošrot, predajňa aut, obchod iného druhu. A takto to pokračuje na niekoľkokilometrových bulvároch bez prerušenia a bez srandy! Nečudujte sa, že s priateľom doc. Čillíkom z Banskej Bystrice sme toto mesto nazvali veľkým kovošrotom.
Bežné obchody sú sústredené do väčších skupín v bazároch, alebo v bočných uličkách. Existujú však aj luxusné obchodné domy. Bazár s rozlohou asi 1 km štvorcový som navštívil, aby som splnil želanie svojej manželky. Sľúbil som jej totiž typickú hodvábnu šatku s ázijským vzorom. Od nášho sprievodcu a vodiča sme sa po nekonečných pokusoch dozvedeli, že hľadáme niečo, čo sa v ich jazyku volá "s´kapoó". Neverbálna komunikácia tu bol jediný spôsob dorozumievania, pretože inak ako po kórejsky nikto nerozprával. Cestou za s´kapoóm sme videli trh rýb, psov určených na varenie, kohútov, sliepok, zajacov a iných možných i nemožných lezúcich a plaziacich sa potvor - s primeraným pachom. No nechýbal ani luxusný ďaleko-východný tovar. Nič podobné želanému darčeku sme však nenašli. Sprievodca volal o pomoc do svojej centrály. Ak by som bol dovolil, tak nám tú šatku pomocou obrovského vzorkovníka aj ušijú. Nebolo by to však ono. Napokon sme zasľúbený obchod našli. Šatky tam boli nasekané na tony. Mali iba jednu chybu: made in Italy, Paris a pod. Jednoducho také, akých sú plné všetky európske butiky. Ale nekúpte to po dvoch hodinách hľadania! Navyše, keď náš sprievodca úspešný nález okamžite hlásil telefónom do centrály. Na to by som asi nemal odvahu...
A čo šport? Všade nás čakali najmä famózne športoviská, ktoré už neboli šokom, lebo sme to čakali. Aj tak nás to však prekvapilo. Podľa mapy som napočítal štyri golfové ihriská len v meste a jeho blízkom okolí. Golfové odpaliská sú na každej ulici a v nedeľu sa na vstup do nich čaká v rade. Nuž, kde sú peniaze…
Centrálny štadión, na ktorom sa vlani hralo o tretie miesto na MS vo futbale, patril atlétom. Pri pohľade naň začali blednúť závisťou všetky výpravy zo strednej Európy vrátane Rakúšanov. Blednutie sme dokončili po vstupe do jeho útrob. Takto to však vyzeralo na všetkých športoviskách. Oni ich nielen stavajú, ale aj využívajú. A nielen štadióny. Každý večer boli plné parky a odľahlé ulice bežcov. Duryu park, pod takzvaným Tower-landom (televízna a zároveň vyhliadková veža a zábavný park) bol plný korčuliarov, ktorí sa na kolieskových korčuliach preháňali bočnými cestičkami alebo po niekoľkých špeciálnych dráhach. Pod diaľničným navádzačom, mladý a zjavne samozvaný tréner, nacvičoval s malými adeptmi basketbalu dvojtakt…! Pohyb je tam životným štýlom.
V našej ubytovni nás navštívil aj minister školstva Martin Fronc. Do Daegu priletel na záver podujatia zo Soulu, kde v sprievode nášho ambasádora navštívil aj jednu súkromnú univerzitu. Tam s hrôzou zistil, že jediná univerzita má trojnásobne vyšší rozpočet, ako všetky slovenské univerzity spolu. Dúfajme, že pán minister si pozrel aj návod…!
Športovci našej univerzity nám robili radosť, veď z piatich slovenských medailí získali štyri. Nevadilo im ani počasie, ktoré prialo skôr zástupcom ázijských krajín. Ohromným zážitkom boli aj plavecké preteky, kde pred niekoľkotisícovým burácajúcim hľadiskom nechýbali ani pokusy na prekonanie svetových rekordov. Podobne to vyzeralo aj v atletike a na iných športoviskách, kde sa zišla svetová špička. Na tú sme však nemali a nielen na tomto podujatí.
Ústredné heslo univerziády "Dream for unity" sa nieslo celým podujatím. Malo byť zobrazením sna o zjednotení vysokoškolských športovcov a športovcov vôbec. My, ktorí sme tam boli, však vieme svoje. Snívajú svoj sen, ktorého splnenie je len otázkou času. Zdravý rozum tam istotne zvíťazí, veď "kým KIM" nie je nesmrteľný, nádej žije…! Až potom sa z ázijského tigríčaťa stane tiger. Európania, učme sa od nich pracovitosti a znášanlivosti, lebo si nás spolu s Čínou a Japonskom jednoducho kúpia.
