Smutný a melancholický, možno aj preto, že jeho začiatok je spomienkou na tých, ktorí sa už nikdy medzi nás nevrátia. Babie leto odlieta s poslednou inoväťou a v našich myšlienkach sa spriada mozaika toho, čo sa už tiež nenaplní.
Triedime svoje predsavzatia a v bilancii sa objavuje to, čo sme stihli, mohli a nedokončili. Často sa v takýchto chvíľach ocitáme na prahu večne hľadanej, ale nenájdenej odpovede - aké by to bolo všetko okolo nás a vo svete jednoduché, keby.... Niet však žiadneho keby a nám prichodí žiť s povinnosťami všedného dňa, ktoré sú vymedzené pre každého, zodpovedajú úrovni jeho myslenia, poznania a postavenia.
Keď prekročíme pomyselný múr a za jeho bránou k moru plamienkov sviečok prikladáme tú kvapku svojej, rozmýšľame akosi ináč. Atomizované substancie ľudí, ktorým sme prišli drobným svetielkom pripomenúť, že boli súčasťou nášho sveta, mali sme ich radi a myslíme na nich, akoby sa v podobe obrovských, neviditeľných, ale mysliacich molekúl ocitali vedľa nás, oslovovali nás a chceli nám niečo povedať. To zvláštne napätie usmerňuje chod našich myšlienok a plameň kmitajúcej sviečky akoby v doslovnom preklade tlmočil nemý, ale o to veľavravnejší odkaz: "Urobte všetko, čo môžete pre vzájomné dobro, porozumenie a pochopenie vo svete, v ktorom žijete". V tomto čase si spomínam aj na slová svojho dávneho učiteľa, na pravdivosť a múdrosť jeho slov: "Vieš, chlapče, tajomstvo života a smrti zostane pre nás nepoznané, len tí za tým múrom všetko vedia a vidia, no konať nemôžu - a tam je aj naše miesto. Preto dobehnúť a napraviť to, čo sme zmeškali a v živote pokazili, sa nám už nepodarí."
