Svet patrí exkluzívnym farebným časopisom. Zaujímavé témy, kvalitný papier, nápaditá grafika, to sú tromfy, ktorými sa vydavatelia uchádzajú o priazeň čitateľov. Buďte bez obáv, nebudeme hovoriť o móde, receptoch ani pikoškách z bulváru. I keď vás nápadité obálky časopisov, o ktorých vám dnes porozprávame, na prvý pohľad tiež oslovia, pri listovaní v nich zistíte, že sú z iného cesta. S prívlastkom odborné sú určené chovateľom, veterinárom, pestovateľom, obyvateľom vidieka. Vydavateľská skupina periodík pre poľnohospodárov nakrojila v uplynulých dňoch tortu s desiatimi sviečkami. Pri tejto príležitosti hovoríme s jedným z jej štyroch spoločníkov, Ing. JÁNOM HUBOM, PhD.
Všetci štyria ste absolventi našej alma mater, väčšinou zootechnici a dokonca konškoláci z jednej internátnej izby. Ako to, že ste sa napokon dali na novinársku dráhu?
Po rozpade federácie došlo k situácii, že redakcie pôvodných odborných poľnohospodárskych časopisov ostali v Čechách. A u nás vákuum. Myšlienka zaplniť ho sa zrodila, tak ako to najčastejšie býva, pri pive a debate, tento raz s bývalými spolužiakmi. Na internáte sme boli dobrá partia, ale rozpŕchli sme sa na rôzne strany. Jeden sa stal novinárom, i keď počas štúdia k tomu vôbec neinklinoval. V polovici 90-tych rokoch mal na Spiši už vlastné noviny. Ďalší spolužiak bol zootechnikom na družstve, ja som pracoval vo výskumnom ústave. Uvažovali sme tak, že výskumník by mohol pokryť problematiku z odborného hľadiska, novinár je doma v oblasti vydavateľskej činnosti, venuje sa grafike a má dokonca aj DTP štúdio, no a praktický zootechnik nás bude držať na uzde a v prípade potreby povie, zlezte trochu z vedeckej platformy k tomu, čo chovatelia potrebujú. Bolo to v roku 1996, blížil sa Agrokomplex a vedeli sme, že je to najvhodnejší čas na získanie kontaktov, ale aj pekných fotografií do prvého čísla...pretože náš novinár trval na tom, že časopis musí byť exkluzívny aj z grafického hľadiska. Veď aj výzor predáva. Začali sme teda Slovenským chovom, k tomu sme mali najbližšie.
Na zelenej lúke?
Naši českí kolegovia mali oveľa lepšiu pozíciu, za sebou sedemdesiatročnú značku, zatiaľ čo my sme ju museli začať intenzívne budovať, a to niečo stojí. Nebolo to, samozrejme jednoduché, bolo treba robiť marketing a peňazí nebolo. Ľudia, o ktorých sme si mysleli, že by nám požičali, tejto myšlienke neverili. Nakoniec sme to nejako poskladali z vlastných zdrojov. Teraz, s odstupom desiatich rokov, keď postupne zakladáme nové tituly, vidíme, že to bolo aj šťastie, lebo bola taká doba, keď sa dalo založiť časopis za pár korún, povedané obrazne. Dnes je to omnoho zložitejšie.
Začali ste jedným titulom, dnes ich je už...koľko vlastne? Aká je vaša podnikateľská filozofia?
Začnem druhou otázkou. Vieme, že šancu má jedine silné vydavateľstvo s diverzifikáciou titulov. Najmä v poľnohospodárstve, kde situácia nie je ľahká. Chceme prispieť k tomu, aby spoločnosť vnímala prácu poľnohospodára pozitívnejšie, aby si ľudia uvedomili, že poľnohospodári sú ľudia, ktorí hrdlačia od rána do večera, v sobotu, nedeľu a nečakajú iba na podporu zo štátneho rozpočtu. Aby sa zviditeľnili podniky, ktoré si svojou kvalitnou produkciou vydobyli svoje postavenie na domácom aj zahraničnom trhu. V súčasnosti vydávame tituly Slovenský CHOV, Naše pole, Moderná mechanizácia v poľnohospodárstve, Agromagazín, teraz sme zaradili aj nový štvrťročník Sady a vinice. Nie sú vo voľnom predaji, iba pre predplatiteľov. Takýto spôsob je zabehnutý aj v zahraničí. V stánkoch si však záujemcovia môžu zakúpiť voľnopredajný Magazín chovateľa s prílohou Chovateľské noviny. Ďalej vydávame schránkový občasník Náš vidiek, prízvukujem, iba pre vidiečanov, v mestských schránkach ho nenájdete. Nie je v ňom len reklama, ale aj dobré články pre záhradkárov, drobnochovateľov. Taký dobrý radca. Ďalšia novinka tohto roka, to sú noviny Profi kynológ, ktoré sa rozdávajú iba na výstavách. Samozrejme, stále premýšľame, s čím novým čitateľov osloviť. Keďže sme štyria, nápadov je stále dosť. Niektorý tip vyjde, inokedy vymyslíme niečo také, s čím sa trápime aj niekoľko rokov.
Pre redaktora a vydavateľa je kompasom spätná väzba od čitateľov, predplatiteľov. Ako s nimi komunikujete?
Rôzne, pri osobných stretnutiach, ale aj volajú a píšu. Na ich názory na obsahovú a odbornú náplň sa pýtame aj prostredníctvom čitateľských ankiet. Ukážu nám, ktorým smerom sa uberať. Čitatelia sa vždy delia na rôzne tábory. Musíme sa snažiť vyhovieť čo najširšiemu okruhu, aj keď vieme, že všetkým sa nedá, no a na Slovensku osobitne.
Taký široký rozsah tém, aké je redakčné zázemie?
Každý z nás štyroch má na starosti niektorý segment. Róbert Hanák grafiku, Pavol Halvoň Naše pole, Peter Demo Magazín chovateľa a Modernú mechanizáciu. Ja Slovenský CHOV. Každá skupina časopisov, ktorú riadi jeden z nás, má svojich redaktorov, minimálne jedného alebo dvoch vlastných zamestnancov. Aj to sú väčšinou absolventi našej alma mater. Potom sú to externí spolupracovníci, členovia redakčných rád, najmä zo Slovenského centra poľnohospodárskeho výskumu a Slovenskej poľnohospodárskej univerzity. Čiže ľudia, ktorí poznatky získavajú každodennou výskumnou prácou. Aj pre nich je to spôsob, ako si urobiť dobré meno medzi ľuďmi, ktorí využívajú ich výsledky v praxi. Veď aj financovanie výskumu výhľadovo speje k tomu, aby výskum a vývoj boli cielené, s dopadom do praxe. Takže toto je osadenstvo nášho vydavateľského domu, alebo domčeka, ako ho familiárne nazývame.
Pán Huba, vy ste zootechnik. Čo je vaša "parketa"?
Chov dobytka. Šľachteniu sa ako vedecký pracovník venujem aj v Slovenskom centre poľnohospodárskeho výskumu (SCPV). Od začiatku štúdia som k tomu inklinoval. Môj pedagóg, prof. Pšenica, ktorého si nesmierne vážim, si za diplomanta spomedzi 250 poslucháčov v ročníku vybral práve mňa. Neskôr mi pomohol dostať sa do výskumu. Je to taký vzťah pedagóga a študenta, ktorý presahuje steny posluchárne. A novinárčina? Od školských čias som mal rád slovenčinu, moja maturitná práca vraj roky kolovala po škole. Možno je to ukryté kdesi v génoch, lebo mám pomerne blízky príbuzenský vzťah s Martinom Kukučínom. No a vedecká práca vo výskumnom ústave je aj o publikovaní. Takže kombinácií môže byť viac. Rád by som ešte pripomenul, že za našich čias mohli študenti SPU diaľkovo na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty UK absolvovať niečo ako novinárske minimum. Takého absolventa by sme radi privítali v našom "domčeku", ale aj študentov, ktorí majú vzťah k písaniu a myslia si, že by ich redakčná práca bavila. Máme nedostatok takýchto šikovných ľudí a vieme ich aj zaplatiť.
Ďakujem za rozhovor a celému redakčnému kolektívu prajem veľa úspechov do ďalšej desiatky!
