e-poľnohospodár

Bol voľný deň, ôsmy máj, deň ako stvorený na návštevu priateľov. Aj ja som na nich čakala. Dávno nevidení manželia z Čiech, ktorí si prišli vychutnať bohatú ponuku termálnych kúpeľov na južnom Slovensku, si nenechali ujsť ani naše mesto, a preto náš spoločný program začal prechádzkou po pešej zóne. Debatovali sme o všeličom možnom, veď to poznáte. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa ma priateľ zrazu opýtal, či pôjdeme aj okolo budovy Výskumného ústavu živočíšnej výroby. Ostala som paf. Nevedela som si vôbec dať dokopy, čo má spoločného s týmto pracoviskom?! Nie je poľnohospodár, ani nijaký chovateľ...celý život sa zaoberá autami. Vysvetlenie prišlo vzápätí. Môj hosť hľadal starú historickú budovu ústavu, ktorá stála ešte začiatkom 70. rokov v centre mesta, tam, kde dnes Divadlo Andreja Bagara. Prečo? Písal sa august roku 1968 a on sa ako chlapec s rodičmi autom vracal z dovolenky na Balatone do rodného Liberca. Nebolo to však vôbec jednoduché. Pamätníci to dosvedčia. Niekto poradil ísť cez Nitru. No keď sa komplikácie hrnú, nemajú konca-kraja. V aute chlapec s vysokou horúčkou, v meste štrajk. Všetko zavreté, odstavené. Matka zúfalo hľadá pomoc. A nachádza ju...v spomínanom výskumnom ústave. Jeho zamestnanci poskytnú všetko, čo treba, nielen teplý čaj a občerstvenie, ale hlavne to ľudské porozumenie, ktoré nevyprchalo ani po...koľkých vlastne rokoch? A o tom, že to bol zážitok naozaj silný, svedčí aj spomienka môjho hosťa. Živá ako fotografia. Lepšie povedané starý film, s podrobným opisom ulice, kde sa ich auto vtedy zastavilo. Zmizla už tá stará ulica, výskumák sa odsťahoval na perifériu mesta, ale dobrý džin vypustený z ľudskej spolupatričnosti dodnes nevyprchal.

K. POTOKOVÁ