Túto otázku položili novinári niektorým predstaviteľom vedy a techniky na Slovensku při príležitosti udeľovania ocenení Vedec roka SR 2005. Prinášame názor jedného z nich, doc. JÁNA GADUŠA z Katedry mechaniky a strojníctva Mechanizačnej fakulty SPU.
Postavenie vedy na Slovensku je dlhodobo niekde na jednom z posledných miest záujmu spoločnosti ako celku. S tým súvisí aj jej neuspokojivé financovanie, nedostatočná materiálovo-technická základňa a množstvo nedoriešených otázok organizačného charakteru. S postavením vedy úzko súvisí aj postavenie vedcov, úspešní vedeckí pracovníci sa len výnimočne stávajú spoločensky uznávanými celebritami, ktorých práca a osobnosť by bola prezentovaná v médiách a slúžila by ako pozitívny vzor hodný nasledovania.
Veda sa však málokedy v histórii tešila hlučným ováciám. Bola vždy spojená skôr s tichou, solitérnou atmosférou, s nadšením a obetavou prácou jednotlivcov, ktorí sa nehnali za peniazmi, ale ktorých fascinovalo nepoznané, pre ktorých samotné spoznávanie bolo vždy tou najväčšou odmenou a satisfakciou.
Dnešná veda sa však čoraz viac stáva skôr tímovou ako individuálnou prácou, aj keď za každým kúskom vykonanej práce treba vidieť aj osobný prínos každého tvorivého jedinca. Veda je tiež čoraz viac podmienená zložitým a technologicky náročným prístrojovým vybavením, bez ktorého si mnohí vedci svoju prácu už nevedia ani predstaviť a objektívne povedané, v mnohých prípadoch ani nie je možná.
Sídlom vedy na Slovensku sú jednak špeciálne vedeckovýskumné inštitúcie, jednak vysoké školy. Ak by sme to všetko spočítali, možno by sa nám zazdalo, že ich počet je pre malé Slovensko viac než dostatočný a že výsledky ich práce nie sú až také prevratné. Úspešnosť vedeckej práce je však pomerne ťažké merať - nestačí vyjadriť ju len objemom spotrebovaných finančných prostriedkov alebo počtom vynálezov či prijatých patentov. Vedecký pokrok sa totiž len málokedy udeje za "veľkého tresku". Skutočne veľké objavy sa veľkými často stávajú až z historického, retrospektívneho pohľadu, keď sa spoločnosť spätne pozrie na to, ako ten či onen objav zmenil či uľahčil život človeka a spoločnosti, ako prispel k ďalším nadväzným objavom. V aktuálnom čase sa aj veľký objav môže zdať len malým, nepatrným zrnkom v mozaike vedeckých výsledkov a prínosov. Častokrát sa v aktuálnom čase objav ani za objav nepovažuje, možno sa nežičlivým okolím aj znevažuje a, naviac, ako všetko nové, len ťažko sa presadzuje a uvádza do života.
A naviac, sotva možno očakávať, že krajina s piatimi miliónmi obyvateľov bude rovnako vedecky produktívna ako krajina s 50 či 500 miliónmi obyvateľov. Myslím si však, že rovnako ako v minulosti, tak aj teraz Slovensko malo a aj má vedeckých nadšencov, ktorí majú dosť odvahy a znalostí na to, aby v "mori" vedy plávali ako "malé parníčky" v jednom šíku s "transkontinentálnymi krížnikmi". Možno sa slovenská veda v tomto mori javí len ako malá bodka, ale aj táto bodka je dôležitá, pretože môže signalizovať - rovnako ako bodka vo vete - istý predel. A môže ísť o veľmi vážny a dôležitý predel.
Slovensko však dáva - aj napriek mnohým spochybňujúcim hlasom - mladým ľuďom vzdelanie na veľmi dobrej úrovni, čo je základným predpokladom ich úspešnej práce aj na poli vedy. V tejto súvislosti by bolo potrebné zdôrazniť práve slovo základ, pretože naše základné a stredné školy sa pri príprave a realizácii vzdelávacieho procesu väčšinou orientujú na pomyselného "stredného" žiaka a túto tendenciu si osvojilo aj naše vysokoškolské vzdelávanie. Čo nám chýba, je výchova "špičiek", elitná výchova tých, ktorí vykazujú nadpriemerné výsledky v niektorom zameraní. Takýchto mladých ľudí treba viac motivovať, venovať im už vo vysokoškolskej príprave viac pozornosti, poskytnúť im k ich práci aspoň relevantné dobe, ak už nie dobu predstihujúce materiálno-technické vybavenie študijného prostredia.
Otvorením hraníc sa rozšíril aj priestor pre medzinárodnú vedecko-technickú spoluprácu a výmenu skúseností, čo mnohí vedeckí pracovníci s nadšením privítali. Má to však aj istú negatívnu stránku, a to, že sa otvoril priestor aj pre odliv mladých vedeckých kádrov do zahraničia, kde ich častokrát zlákajú buď lepšie pracovné podmienky z hľadiska prístrojového vybavenia, alebo lepšie finančné ohodnotenie. Tým sa slovenská veda čiastočne ochudobňuje o istý vedecký potenciál, ale na druhej strane úspešní slovenskí vedeckí pracovníci aj takto zviditeľňujú Slovensko.
Treba však povedať aj to, že aj napriek tomu, že v ostatnom čase akoby sa vede začalo venovať viac pozornosti tým, že boli vytvorené rôzne agentúry na podporu vedy, práca sa pre vedcov vôbec neuľahčila a nestala sa radostnejšou. Naopak, v záplave tých, ktorí sa na vede chcú len priživovať a vykazovať prehľady o výsledkoch tých, ktorí vedu skutočne ešte robia (ale možno už dlho nebudú), sú vedci nútení "rekvalifikovať sa" za administrátorov, ktorí väčšinu svojho času trávia hľadaním a študovaním konkurzných podmienok a termínov tej-ktorej agentúry, písaním projektov a správ, po posúdení ktorých im príslušné agentúry ani len neoznámia stanovisko hodnotiteľov, a ak už aj v konkurencii uspejú, nasleduje ďalšia tortúra so zdolávaním rôznych administratívnych obmedzení pri nákupe potrebnej techniky. Vedecká práca sa takto stáva aj sizyfovskou a je až obdivuhodné, koľko slovenských vedeckých pracovníkov dosahuje výsledky na európskej ba aj svetovej úrovni, o čom svedčí ich zapojenosť do medzinárodných vedeckých tímov a záujem o výsledky ich vedeckej práce aj v zahraničí. Dokladom je aj fakt, že slovenská veda vstúpila do európskeho výskumného priestoru (European Research Area) skôr, ako sa Slovensko stalo plnoprávnym členom EÚ.
Zákony a nariadenia sa inak vidia z poslaneckých lavíc ako z pozície človeka, ktorý ich má uplatňovať v reálnom živote, resp. sa im podrobovať. Veda a vedecký pokrok sa však nedá nariadiť ani riadiť zo zákona. Vedec musí mať najprv sám vieru v seba a v svoje schopnosti, ale musí mať aj dôveru spoločnosti v to, čo robí. Pretože, ako už pred mnohými rokmi povedal Albert Einstein, "hodnotenie človeka má vychádzať z toho, čo dáva, nie z toho, čo je schopný získať".
