Krajina je nikoho, až kým neobjavíš prvý kríž.
K. Peteraj
Kamil Peteraj jednou krátkou vetou vystihol zmysel, ktorý môže dať krajine len človek. Krajina sama pre seba, bez ľudí, ktorí ju objavujú, pretvárajú, žijú v nej, je naozaj nikoho. Kríž v krajine je znakom, že patrí ľuďom, ktorí sa nehanbia prijať pomoc, dokonca o ňu prosia.
Práve táto vnútorná potreba človeka podnietila vznik mnohých sôch svätcov, božích múk, kaplniek v krajine, ktorej tak dala význam a rozmer ľudskosti. V porovnaní s krajinou dávnejších čias je tá dnešná o čosi chudobnejšia. Zmeny, ktoré nastali po druhej svetovej vojne, sa odrazili aj v tvári krajiny. Stala sa prázdnou, ničím nešpecifickou, neosobnou... Na mieste poľných ciest, remízok a riečok sú poľnohospodárske a priemyselné kolosy, šrotoviská, skládky odpadu. Preto dnes už do krajiny nechodíme, nežijeme v nej, len ňou prechádzame plnou rýchlosťou. Nezastavujeme sa, nemáme kde. Stratili sme k nej vzťah, ktorý sa usilujeme podvedome znovu nájsť, no nevieme ako.
Drobné sakrálne objekty sú stabilnými prvkami v krajine, podliehajúcej zmenám. Dávajú nám šancu NÁŠ vzťah k NAŠEJ krajine obnoviť. Stále stoja na miestach, kde ich ľudia postavili kedysi. Dnes však v blízkosti šrotovísk, garáží, poľnohospodárskych družstiev, plechových autobusových zastávok i v záhradách rodinných domov. Avšak aj napriek zmeneným vzťahom, do ktorých sa dostali, sú väčšinou miestami živého a aktuálneho kultu. Preto je dôležitá otázka ich ochrany a zachovania, no tiež ich interpretácia v súčasnej krajine.
Štúdium záhradnej a krajinnej architektúry mi umožnilo priblížiť sa k pochopeniu zmyslu, ktorý pre človeka krajina a objekt v nej má. Nie sú to len každodenné skutočnosti, ale hlavne nevyhnutne vžité pravdy. Každý človek je určený prostredím, z ktorého pochádza. A preto je aj "krajina domova" našou osobnou, vnútornou pravdou. Nemôže byť neosobná a prázdna. Peterajov "prvý kríž" objaví každý z nás vo svojej vlastnej krajine.
Prečo však vznikla potreba zaoberať sa otázkou drobných sakrálnych objektov v dobe, ktorá je poznačená množstvom ťažkostí, ktoré nás - chceme či nie - ovplyvňujú a sme nútení ich riešiť? Prečo by sme si mali všímať kríže v poli, "svätých za dedinou" či kaplnky ďaleko v chotároch? Možno práve pre to množstvo súčasných problémov. Synonymom slova "problém" je v expresívnom zmysle i slovo "kríž" a "kalvária". A nie náhodou...
Pojem drobný sakrálny objekt (t.j. kultový, náboženský či posvätný) môžeme vo všeobecnosti chápať ako druh malej kultovej stavby bez obytnej funkcie, ktorá je súčasťou verejných priestranstiev v intraviláne i extraviláne sídiel. Patria sem však i formy, ktoré v pravom zmysle slova nie sú "stavbou". Kríže, kaplnky, zvoničky, božie muky, sochy svätcov a mnohé bližšie nešpecifikované objekty, pre ktoré zatiaľ nie je ustálené názvoslovie, sa vyskytujú solitérne na výrazných miestach, tvoria doplnky väčších stavieb alebo celé súbory kalvárií, krížových ciest či pútnických miest. Drobné sakrálne objekty nie sú v krajine rozmiestnené náhodne. Kedysi stáli na miestach posvätných stromov uctievaných ako sídlo pohanských bohov, v blízkosti studničiek či prameňov s liečivými účinkami, čo bolo podnetom pre vznik mnohých pútnických miest.
Prvá známa interpretácia kríža v krajine vychádza už z umenia antických zememeračov. Veľkolepé kríže boli stavané ako pamiatky na víťazstvá kresťanských panovníkov podobne ako antické víťazné oblúky. V krajinách, ktoré kresťanstvo nepoznali, boli stavané na posvätných miestach pohanských kultov a plnili tak významnú misijnú úlohu. Ich umiestnenie na križovatkách ciest, tzv. krížnych cestách, súviselo s pohanskou ochranou proti čarodejniciam. Boli i významnými prvkami popri cestách vedúcich na popraviská i orientačnými bodmi v krajine. Ochrannú úlohu zohrávali sochy svätcov na medziach polí, pastvín, v blízkosti vodných tokov. Posvätné objekty sa stavali z vďaky za odvrátenie nešťastia, za vypočutie prosieb, na pamiatku určitej historickej udalosti alebo zničeného kresťanského chrámu, zmierovacie kríže zase na miestach zločinu či nešťastia. Súbory kalvárií a krížových ciest možno považovať za prejavy dobového urbanizmu, prítomnosť kríža v poli zas môže znamenať zaniknutú cestu v jeho blízkosti. Týmto poznaním a rešpektovaním širších súvislostí sa môže podstatne zmeniť obraz urbanistického i krajinného celku v jeho historickom vývoji. Naša potreba nájsť to, čo sme stratili, to je dôvod pre zachovanie a obnovu drobných sakrálnych objektov v dnešnej krajine. Dávajú krajine zmysel, no pomaly, ale isto sa z nej vytrácajú a my si ani neuvedomujeme, o čo môžeme prísť. Preto treba navrhnúť komplexnú metodiku ich hodnotenia v nadväznosti na ochranu a výskum ich pôvodného miesta, a tak stanoviť i podmienky pre spracovávanie územných plánov, dokumentácií miestnych historických súvislostí v monografiách obcí, nových konceptov architektonicko-sadovníckych riešení v konkrétnych lokalitách. Je to spoločná úloha pre odborníkov z oblasti pamiatkovej ochrany, krajinnej architektúry, krajinného plánovania a všetkých odborov zaoberajúcich sa ochranou a zachovaním prírodného a kultúrneho dedičstva.
