V jednom rozhovore prezradil, že už v stredoškolských rokoch mal jasno v tom, čomu sa chce v živote venovať. Slovenskej literatúre. Ktovie, či pomyslel na to, že bude aj básnikom, aj textárom, aj publicistom, aj prekladateľom, aj... Umelecké i každodenné slovo, literatúra v mnohých farbách a podobách, to je každodenný chlebíček nášho dnešného hosťa, JÁNA ŠTRASSERA.
Chutí vám ten chlebík stále rovnako? S čím ho máte najradšej?
Už sám ten chlebík je rôznorodý. Raz biely, raz čierny, raz bevit, raz slnečnicový, raz grahamový... A raz je s maslom, raz s medom, býva aj suchý... to je v poriadku, dôležité je, aby bol čerstvý.
"Zatváram knihu, odkladám ju do police, už neviem o čom bola, ešte tuším, čo som do nej vložil čítaním." Úryvok z vašej básne som použila namiesto otázky. Málo sa vraj číta. Mladí nesiahajú po knihe, radšej stlačia gombík alebo klikajú myšou. Slovná zásoba chudobná, fantázia nemá podnety na rozlet. To je všeobecná mienka. Aj vaša?
Fakt neviem. Možno. Ale nechce sa mi vidieť to tak pesimisticky. Často sa túlam v kníhkupectvách, je tam záplava kníh, medzi nimi aj kvalitné, výber je obrovský - a vidím tam aj mladých ľudí. Internet doslova a do písmena zmenil svet, a tým aj záujmy mladých ľudí, ale aj na internete sa číta.
Aká je kniha vášho detstva? Aký žáner ste mali rád?
Ja som bol dosť netypický čitateľ. Ako dieťa starších rodičov, jedináčik a navyše pohybovo neveľmi nadané dieťa som odmalička sedel v knižkách. Čítal som všetko, čo mi prišlo pod ruku - veľa a hltavo. Ťažko povedať, čo som mal najradšej, asi v každom období niečo iné. Ale trvalo určite verneovky - prečítal som ich všetky preložené do slovenčiny alebo češtiny. Knihami môjho detstva by mohli byť napríklad Plevov Malý Bobeš alebo Zúbkov Doktor Jesenius - každú som prečítal najmenej desaťkrát.
Ja si okrem pani učiteliek napríklad pamätám aj milú tetu knihovníčku v našej ošumelej mestskej knižnici. Vždy mi niečo pekné odložila... máte aj takúto spomienku?
To teda mám. Vyrastal som vo fabrickej kolónii v Lovinobani, kde bola veľká magnezitka, v ktorej pracoval otec. A tam bola dosť veľká závodná knižnica, v ktorej som bol pečený-varený a knihovníčka pani Zacharová patrila k veľmi významným postavám môjho čitateľského detstva.
Vyštudovali ste aprobáciu slovenského jazyka s ruštinou a v ostatnom období ste získali viacero ocenení práve za preklady diel z ruskej literatúry. Napríklad za Puškinovho Onegina... Znamená to, že opäť oprašujeme hodnoty, ktoré sme v posledných rokoch akosi uložili do spodného regálu?
To, že sa postupne vracia záujem o ruskú literatúru, ma pochopiteľne teší, ale nie je to tak, ako vyznieva z otázky, že by november 1989 odsunul nejaké hodnoty do spodného regálu. Odklon od ruskej literatúry po novembri 1989 bol celkom prirodzený - bola to reakcia na desaťročia, keď bola ruská a najmä sovietska literatúra u nás absolútne preferovaná, ale pozor! - iba tá, ktorú nám povolili Sovieti. Tak, ako bol každý druhý zahraničný film v našich kinách sovietsky, tak bola každá druhá knižka preložená z ruštiny. No a keď už sovietsky diktát odpadol, kyvadlo sa prudko vychýlilo - napokon, museli sme si dohnať (a dodnes sme nedohnali) neprítomnosť hŕby kníh západnej proveniencie, práve tých, ktoré nám Sovieti zakazovali. Ruská literatúra je však jedna z najväčších a najpodstatnejších svetových literatúr, preto si myslím, že časom o ňu bude prirodzený záujem.
Ste v prekladateľskej práci náchylný na "choroby z povolania" typu ja by som to takto...alebo takto by to bolo lepšie... Čítate preklady svojich kolegov s ceruzkou v ruke?
Primárne takto knihy nečítam, ale keď zbadám nejaký evidentný lapsus alebo ťarbavosť, tak príde k slovu aj tá ceruzka... Debatovať o úrovni súčasného prekladu do slovenčiny by sa dalo veľmi dlho a podstatne. Veľmi zovšeobecňujúco poviem, že kultúra prekladania postupne upadá tým, ako starnú prekladatelia, ktorí ešte majú poctivú lingvistickú prípravu, sú zvyknutí preklad "vysedieť" - skrátka "stará škola". Ešte alarmujúcejšie je, že pribúda "rýchlokvasených" prekladateľov a nepriamo úmerne s nimi ubúda až doslova mizne profesia vydavateľského redaktora, čiže začínajúci prekladateľ nedostane ani len tú elementárnu spätnú väzbu. Rozmáha sa napríklad fakt, že ak chce vydavateľ rýchlo vydať hrubý bestseller, podelí preklad medzi dvoch-troch prekladateľov a nedá si ani len tú námahu, aby najal redaktora, ktorý ten preklad "dá dokopy". A ešte dodám, že prekladanie náročnej umeleckej literatúry je dnes veľmi slabo platená literárna práca...
Ste autorom premnohých hitových pesničkových textov, mnohých už s etiketou večne zelené. Pospevujete si tak sám pre seba niektorú obzvlášť rád? Len mi nepovedzte, že matka má rada všetky svoje deti!
Ak si niečo pospevujem, tak to určite nie je odo mňa, skôr od Nohavicu, Okudžavu alebo Vysockého. Zo svojich... občas si pustím niečo, čo som urobil s jedinečným Dežom Ursínyim. Poraďte niečo zaujímavého na čítanie... čo vás v poslednej dobe oslovilo? Ešte stále sa rád "prehrabávate" v encyklopédiách? V poslednej dobe čítam skôr hrubé knižky literatúry faktu, ktoré sú napísané tak, že oslovia aj laika. Napríklad anglický historik Orlando Figes napísal knihu o kultúrnej histórii Ruska Natašin tanec. Veľmi zaujímavé. A celkom čerstvý skvelý zážitok mám z knižky Vražda ako spoločenská udalosť, ktorej (utajeným) autorom je Dušan Taragel. A v encyklopédiách sa prehrabávam stále rád.
