Tri letné mesiace roku 2005 som strávila v Berlíne na Humboldtovej univerzite, na Inštitúte pre výskum rastlín. Ako doktorandka so zameraním na špeciálnu rastlinnú výrobu som nemala veľa možností dostať sa na lukratívnejšiu doktorandskú stáž do niektorej zo "západných" krajín, ale moja dlhodobá snaha (ovenčená hromadou neúspechov) bola napokon odmenená. Vďaka kontaktom a ochote tímu prof. Bandlerová - Ing. Drenková - Ing. Schwarcz z kancelárie zahraničných vzťahov SPU som dostala štipendium nadácie Alfreda Toepfera (www.toepfer-fvs.de), na základe ktorého som si mohla vybrať ktorúkoľvek vzdelávaciu inštitúciu v Nemecku (univerzity, výskumné ústavy) pre svoj trojmesačný študijno-výskumno-prednáškový pobyt financovaný nadáciou vo výške 1000 eur/mesiac (plus úhrada cestovných výdavkov). O výške štipendia sa zmieňujem zámerne, keďže je to v týchto končinách na štipendium celkom pekná suma - v podstate tak akurát, keď sa človek nechce hrať na chudobného príbuzného a byť na univerzite rovnocenným členom. Podobné výšky štipendií do Nemecka pre "poľnohospodárskych" doktorandov ponúka ešte DAAD (www.daad.de) či Humboldtova nadácia (www.humboldt-foundation.de), o niečo menej SAIA (www.saia.sk) a najmenej Sokrates-Erasmus (v tomto prípade je však získanie štipendia najpravdepodobnejšie a najmenej bolestné). Ešte by som chcela pripomenúť, že som angličtinárka, čo pri výbere štipendistov zo strany Nemcov síce nezaváži, takisto v samotnom Nemecku to nie je problém, no z vlastnej skúsenosti odporúčam - učte sa po nemecky, budete sa tam mať super! Napríklad školské párty a katedrové posedenia nadobúdajú celkom iný rozmer, keď sa vám nemusia pripôsobovať v reči. Existujú tam za 600 eur hyperintenzívne 3-mesačné kurzy pre cudzincov, no v prípade že ste ešte študenti, oveľa lacnejšie vás to vyjde cez Goetheho inštitút.
Nadácií, ako je nadácia Alfreda Toepfera, je v Nemecku veľmi veľa. Majetní nemeckí filantropi a milovníci prírody (ako bol aj pán Toepfer) po vojne založili množstvo nadácií, ktoré podporujú študentov z krajín tretieho sveta a dnes aj z "Ost-Bloku". Najviac dané možnosti využívajú Poliaci a Česi - cez nadácie si platia celé vysokoškolské štúdium v Nemecku, kde často zostávajú aj pracovať a žiť. Musela som týchto mladých ľudí obdivovať, ako plynule prechádzali z nemčiny do angličtiny a rodného jazyka.
Moja cesta sa začala tým, že obe štipendistky ceny Justusa Liebiga, ja a Gabriela z Litvy, sme leteli do severonemeckého Kielu prevziať si štipendiá nadácie na miestnu poľnohospodársku univerzitu Christiana Albrechta. Bola tam veľká slávnosť, v prednáškarni rečnili domáci, ako aj ja a Gabriela. Vo svojej prednáške som predstavila našu školu, vlastnú katedru s jej výskumom a vyhliadkami, oboznámila nadáciu so svojimi pracovnými plánmi pre nasledovné tri mesiace v Berlíne a okrem iného som sa im pekne poďakovala za podporu. Až na drobnú chybičku krásy (moja batožina zostala v Prahe pri výmene lietadiel) sme sa v Kieli mali veľmi fajn. Za dva dni sme s Gabrielou vďaka ochotným hostiteľom videli väčšinu z množstva zvieracích aj rastlinných fariem celého rovinatého Holsteinu aj s časťou priľahlých spolkových republík na piesočnatých pôdach, na severe s Baltikom a Severným morom, vhodných práve na chov dobytka. Gabriela si vybrala pre svoj pobyt práve Univerzitu Christiana Albrechta v Kieli, je tam výborné zázemie pre zootechnikov, ako aj pre záujemcov pre matematické modelovanie. Ja som cestovala do Berlína. Ale o tom už v ďalšom čísle Poľnohospodára.
