Keď sa pri vás na ulici znenazdajky ocitne mladý človek s mikrofónom v ruke a spýta sa, aký je váš názor na to či ono, neprepadnite panike! Vedzte, že je to "agent 952", ktorý práve vystúpil z tmavomodrého smartíka s bielym logom. Robí si svoju prácu. Mapuje, čo aktuálneho sa deje v našom nitrianskom regióne. Aby správu prostredníctvom éteru čo najskôr vyslal k poslucháčom. Už trinásty rok je našim každodenným nevtieravým spoločníkom regionálne N-Rádio. Dnes hovoríme s jeho riaditeľom, Ing. JAROSLAVOM DÓCZYM. Mužom z mediálneho prostredia, ktorý má doma (aj) inžiniersky diplom z našej univerzity.
Upresnime to, absolvovali ste mechanizačnú fakultu. Takže od traktora do kresla šéfa rádia? Bola to kľukatá cesta?
Tak sa mi zdá, že táto univerzita by mohla mať aj podnázov "médiová", pretože dodala už veľmi veľa odborníkov do televízií a rádií. Počnúc redaktormi Karolom Bustinom či Jánom Lackom, až po dnešného šéfa TV Zobor Milana Friša a ďalších...Keď som bol v roku 1990 riaditeľom Domu kultúry Orbis, mnohí mi vyčítali, ako môžem vykonávať túto funkciu, keď som vyštudoval mechanizáciu poľnohospodárstva. Možno je táto otázka namieste, ale na druhej strane, povedzme si otvorene, záujmy niekedy prevážia nad tým, čo človek vyštuduje. U mňa to bolo presne tak. Technika ma lákala odjakživa. Aj keď sa priznám, skôr tá televízna. Pôvodne som chcel študovať filmovú alebo televíznu tvorbu, divadlo, ale nie herectvo, skôr to, čo je v pozadí. Vždy som obdivoval prenosové vozy, keď ma otec vodieval so sebou na televízne vystúpenia. Po skončení VŠP som absolvoval mimoriadne štúdium na VŠMU - filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu. Takže aj tí, ktorí mali výhrady k tomu, ako môže mechanizátor robiť v kultúre a médiách, môžu byť teraz spokojnejší, mám odborné vzdelanie.
Predpokladám, že aj roky vysokoškolského štúdia vám dali množstvo príležitostí na to, aby ste sa venovali veciam, ktoré sú blízke vášmu naturelu. Mám pravdu?
Keď sa ma niekto opýta, koľko mám vysokých škôl, hovorievam, že tri začaté a dve skončené. Pôvodne som začal študovať na elektrofakulte v Bratislave, tam som pracoval v IRŠ-ku . Počas štúdia na VŠP som sa angažoval pri tvorbe imatrikulácií, rôznych iných akcií a programov, spolupracoval som s Ľubošom Minárikom, Burianom, docentom Ratajom. Už aj na strednej škole som sa pohyboval v týchto "kruhoch", v malých javiskových formách, od pätnástich som hrával v kapelách, ale opakujem, vždy ma skôr lákalo to pozadie.
Zlé jazyky klebetili, že vraj ste boli aj v Moskve...
Pred nástupom na VŠP som bol premietačom v kine Moskva, dnešnom Palace. Keď som odišiel z Bratislavy a niektorí spolužiaci sa vypytovali, kde som sa podel, dostali odpoveď, že Dóczy je v Moskve. Mysleli si, že tam študujem! Od mojej premietačskej kariéry mi nevadí, keď vidím jeden film aj päťdesiatkrát. Niekedy ma ľudia aj obdivujú, ako sa dokážem smiať toľkokrát na tom istom J). Neverili by ste, aký dobrý prehľad získa taký premietač o svojom meste. Keď sme tak po skončení filmu pozerali do hľadiska, kto s kým a podobne...
Vráťme sa predsa len na chvíľu do tých našich posluchární...
Jeden z mojich pedagógov na fakulte mi hovorieval, či som si vraj nepomýlil povolanie. Myslím si však, že som nebol až taký zlý študent, ktorý by na túto školu nepatril. Už som spomínal, že technika ma vždy bavila a nemal som problémy ani s tým, ako funguje kombajn alebo traktor. To, čo ma bavilo, som sa učil rád, napríklad počítače. Spomínam si na skúšku u terajšieho rektora, profesora Okenku. Prišiel som k nemu deň pred skúškou na konzultáciu a zobral som si papier s pripravenými otázkami. Asi dve hodiny sme ich postupne preberali, jednu po druhej. Na druhý deň som prišiel na skúšku, napísali sme písomku a potom sa šlo na ústne. Otvorím dvere a on, vraj, podajte mi index. Zapísal jednotku a keď som len prekvapeno pozeral, povedal mi: "Veď ste skúšku mali už včera." Videl, že ma to baví, že tomu rozumiem... Bol to vtedy taký paradox, dosť ľudí malo problémy s výpočtovou technikou. Mňa to, naopak, bavilo a nebyť toho, možno by som sa dnes ťažšie orientoval v tomto povolaní. Takže s technikou a počítačmi žijem dodnes a snažím sa ísť dopredu, aby som nebodaj nezaspal na vavrínoch.
No napriek širokému okruhu záujmov to u vás vyhralo rádio?
Po skončení vysokej školy som začal robiť v oblasti kultúry, v roku 1990 ako riaditeľ Domu kultúry Orbis. Usilovali sme sa prinášať Nitranom rôznorodé druhy programu. O tom by sa dalo hodiny rozprávať, mnohí si to pamätajú. Potom prišla nová legislatíva s možnosťou zakladať súkromné rozhlasové a televízne stanice. Môj pôvodný zámer bol založiť televíziu, pretože inklinujem skôr ku kamere a vizuálu. Keď sme však urobili rozpočet, bolo jasné, že niečo musíme škrtnúť. Tak sme škrtli obraz a... ostalo rádio. Pravda, som spokojný, ale na druhej strane v kútiku srdca cítim, že potrebujem aj obraz. Kompenzujem to tým, že si nejaké veci nahrávame sami pre seba. Máme malé televízne štúdio a takú predstavu, že náš divák a poslucháč ráno vstane, zapne si televízor, pozerá nejakú besedu, debatu, potom však už musí do práce, sadne do auta, naladí si ten istý program v rádiu a dopočúva. Prvý pokus, európsku premiéru, sme urobili pred Vianocami. Je to ojedinelý projekt, a nielen v našom regióne! Rozhodli sme sa minimálne raz mesačne pripraviť takýto kombinovaný program. Najbližšie niečo na Valentína. No štúdio je pripravené nielen na zábavu, ale aj na politické talkshow za účasti divákov.
Celú 24-hodinovú prevádzku zabezpečuje desať kľúčových zamestnancov a asi desať externistov. Musím povedať, že náklady sú vysoké. Každý sa pýta, odkiaľ na to berieme. Nemáme žiadne dotácie, nijaké koncesionárske poplatky, nie je za nami politická strana, žijeme len z reklám.
V týchto dňoch ste vstúpili do magického trinásteho roka existencie N-Rádia. Splnili sa vaše prvotné predstavy?
Predstáv bolo množstvo. Bola to vtedy taká neprebádaná oblasť, každý sa snažil priblížiť k Fun rádiu alebo k Rock FM Rádiu. Slovenský rozhlas bol aký bol, tadiaľ naša cesta neviedla. Stanovili sme si určité priority a tie sa nám podarilo udržať až dodnes. Nemali sme ambíciu rozširovať sa na celé Slovensko, ale zostať regionálnym rádiom, druhá vec - chceli sme zachovať vysoký podiel slovenskej hudby. To sa nám darí, máme najvyšší podiel domácej tvorby, čo potvrdzuje aj to, že už niekoľkokrát sme za to dostali Cenu Gejzu Dusíka od Slovenského ochranného zväzu autorského. Naše vysielanie je postavené na troch zložkách - hudobnej, ktorá by mala oslovovať najmä ľudí vo vekovej skupine 25-45 rokov, poskytovaní základných informácií a spravodajstva, dopravného servisu v tomto regióne - no a tretia zložka je zábavná, súťaže a rôzne iné programy tohto žánru.
Keď ma vaša redaktorka prednedávnom pozvala do priameho vysielania, bola som veľmi prekvapená spontánnosťou. Žiadna veľká príprava, rovno do štúdia za mikrofón...
Do nášho programu sme teraz zaradili také nové prvky, ktoré nerobí nijaké iné rádio. Naši redaktori, nazvaní agenti 952, chodia po uliciach mesta a zisťujú aktuálne veci do témy dňa, robia rozhovory s chodcami, súťaže a podobne. Už finišujeme aj s novou webovou stránkou, ktorá dlhšie kontrastovala s naším programom - program bol plný a stránka slabšia. Trošku nás zdržalo, že bolo treba dotiahnuť technické veci. Dokončujeme internetový archív a databázu tém dňa, objavovať sa tam bude aktuálne spravodajstvo z regiónov, budú sa dať posielať esemesky na webovú stránku, fotografie a pod.
Aká je počúvanosť N-Rádia?
Patríme medzi lídrov v kraji. Z regionálnych rádií sme druhé najpočúvanejšie na Slovensku a prvé v Nitrianskom kraji. Momentálne je počúvanosť okolo 50-60 tisíc denne. Alebo 150 tisíc týždenne…
A čo šéf rádia? Akú stanicu má naladenú v aute?
Ak sa mám priznať, najradšej mám ticho. Počúvam v prvom rade vlastné rádio, a to z toho dôvodu, že som vlastne v práci. Jediná nevýhoda pre mojich ľudí je, že sú kontrolovaní 80 kilometrov od vysielača kdekoľvek a pokiaľ som v zahraničí, aj tam, pretože počúvam rádio cez internet. A ďalšia výhoda (aj keď, pre nich asi nevýhoda) je to, že ich vlastne kontroluje každý poslucháč, takže čokoľvek sa stane, o chvíľu mám telefonát od nejakého toho nespokojného... Samozrejme, aj tu platí Murphyho zákon, že keď sa moderátorom darí, tak ja nepočúvam a naopak, keď sa im nedarí, určite počúvam. To už tiež máme odskúšané.
Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Ako vidno, vy ste tiež padli celkom blízko...
Ja ešte stále padám :-)... Ale samozrejme, robím občas aj v divadelnej oblasti. Napríklad minulý týždeň program na ples, v ktorom účinkovali nitrianski herci, aj môj otec. Okrem toho učím na UKF marketing rozhlasu, kultúry, televízií, mám súkromnú školu pre nádejných moderátorov a kameramanov, ktorá funguje ako nezisková organizácia. Keď robíme výberové konanie, nazhromaždí sa aj 200 prihlášok. Mladých adeptov vyškolíme a až potom ich zaradíme do vysielania. A keď nezískajú miesto u nás, môžu pokúšať šťastie v iných médiách. Robili sme kurzy aj pre TV Zobor a ďalších. Inak, údelom "vidieckeho" rádia je a aj to, že si po dva roky pripravuje ľudí a tí potom odídu do nejakej komerčnej televízie či iného rozhlasu. Na druhej strane, keď ich zaregistujem z iných médií, mám dobrý pocit.
Väčšina z nás relaxuje s médiami. Čo vy? Viete občas "vypnúť"?
Hrám golf. Keď som sa rozhodoval, že by som mal trochu športovať, vybral som si najprv tenis. Ale to nebolo pre mňa. Nemohol som si nájsť rovnocenného súpera, pretože pre všetkých, ktorí už dávnejšie hrali, som bol slabý protihráč. Tak ma priateľ nahovoril na golf. Golfové pravidlá by si ľudia mohli čítať ako pravidlá spoločenského styku. Musíte sám seba prekonávať, zdolávať prekážky a keď podvádzate, keď chcete "oklamať" niektorý úder, v prvom rade oklamete sám seba. Loptička vám padne všelikde, aj mimo tej krásnej krátkej trávy, ale aj z tej veľkej trávy sa musíte dostať, takže je to naozaj zo života, musíte prekonávať prekážky, a to sám za seba. Čím je prekážka náročnejšia, o to lepší pocit máte, keď sa z problému dostanete. To isté platí aj v živote a je to veľmi poučné.
Takže neplatí, že je to šport len pre smotánku?
Možno sa to tak berie na Slovensku, ale v zahraničí je to bežný, doslova ľudový šport. Človek sa pohybuje v krásnej prírode. Na golfovom ihrisku platí určitá etika, napríklad taký paradox, že sa tešíte z úspechu súpera. Keď mu vyjde úder, všetci mu tlieskajú. To je spôsob správania, ktorý, žiaľ, na Slovensku nebýva pravidlom. Nemám ambíciu konkurovať najlepšiemu hráčovi sveta Tigrovi Woodsovi, ale myslím, že som si našiel šport, ktorý ma naozaj baví. Som rád, že sa moje hobby ujalo už aj v našej rodine.
Ďakujem za rozhovor!
