Pomaly bude polnoc a stále som na intráku. Myslím, že som už najmenej tri hodiny chcela sedieť s jednou zo svojich štvorakých spolužiačok v prítmí a cigaretovom dyme útulného "londýnskeho" podniku a počúvať lenivé tóny jazzu. Hej, a chcela som napísať ten kúsok, čo mi napadol, keď som sa dnes celkom obyčajne nudila na cviku a snažila sa sústrediť všetku svoju pozornosť na márne pokusy nie príliš sympatického chrobáka o prevrátenie sveta hore nohami.
Teda, aby som si zase rozumela: Chúďa, malá chrobač, ležala na chrbte a všemožne (za pomoci od prírody daných šiestich nôh plus pár tykadiel) sa pokúšala vidieť svet z tej správnej strany, čiže otočiť sa z chrbta na brucho.
Trochu mi pripomenula nás študentov. Niekedy, hlavne začiatkom semestra, mávam celkom smiešny pocit, že sa svojím spôsobom usilujeme postaviť na nohy - niektorí po príliš dlhých prázdninách, iní po pridlhom a stále v nedohľadne končiacom skúškovom. Aj keď je pravda, že po večeroch sa mnohí viac-menej dobrovoľne či zo zvyku staviame skôr na hlavu. Povedané rečou ľudskou, stvárame psie kusy.
No cez deň sa obliekame do kože ťažko študujúcej mládeže (nepočítajúc prednáškových abstinentov a občasných exkurzistov na cvičeniach, ktorým je zrejme pritesná) a kým postavíme aj tento semester na nohy, budeme ešte chvíľu prevracať očami nad témami semestrálnych prác a kontrovať spolužiakom pri ponosách na akúkoľvek maličkosť, aby sme nakoniec (alebo na lepší začiatok?) zase raz prestali tárať a zabrali.
