Vonku bola tma a dážď. Nečudo, že na prednášku prišlo len zopár "skalných". Profesor, ktorý už dávno pochopil, že robiť prezenciu každý týždeň vo štvrtok podvečer nemá zmysel, vzal do ruky papier a povedal: "Vy, čo ste tu, podpíšte sa mi sem, prosím, a budete môcť ísť na predtermín. Nikoho iného nepustím, len vás. A neprihlasujte sa cez IS Študent, keby sme tam dali termín, hneď by bol obsadený ľuďmi, ktorí tu teraz nie sú a pre mňa je záväzný tento zoznam." Zjavil sa papier, a oni podpísali. Mysliac si, že urobiť skúšku bude týmto pádom malina.
O mesiac neskôr, 22. decembra 2005, 17:00, A-02
V miestnosti napäté ticho, čakajú na profesora. Unavení po týždni plnom zápočtov a príprav na sviatky pokoja. S jedinou túžbou - konečne to napísať a čím skôr sa dostať domov. Veď tu ostali už hádam len oni, upratovačky, vrátnik a kocúr. Doma ich čaká kopec roboty, upratovanie, pečenie, neozdobený stromček... Už aj tak majú výčitky svedomia, tento rok sa predvianočným domácim prácam viac-menej vyhli. Kvôli predtermínu, školské povinnosti sú predsa dôležitejšie. Teraz sa však treba sústrediť na skúšku, vyhrabať všetky nadobudnuté vedomosti spomedzi myšlienok a výčitiek svedomia a potom ich dať na papier.
Už je to tu. Profesor s vážnym výrazom na tvári číta zoznam prítomných. A kde je jej meno, pýta sa Rebeka najskôr v duchu, potom nahlas. "Mali ste sa prihlásiť cez IS Študent." Zle počuje, alebo to pán v rokoch myslí vážne?! A "záväzný zoznam" už neplatí? Nie je však jediná, ktorá ešte stále verí slovu chlapa. "Pán profesor, sme na zozname, ktorý ste si spísali na jednej z prednášok, keď ste povedali, že cez IS Študent sa prihlasovať nemáme." "Ako si to predstavujete, veď IS Študent je pre vás záväzný, musíte byť nahlásení v systéme." Ale veď im to je predsa jasné, akurát počúvli hlas autority. Chyba. "Takže máme odísť alebo tu môžeme ostať?", pýtajú sa dostatočne vyvedení z miery touto krivdou. "No, tak už tu zostaňte, keď ste tu," dostanú neochotnú odpoveď. "Výsledky budú zajtra." Áno, s tým sa dalo počítať, veď je už takmer večer. Nevadí, v januári prídu, dnes sa už naozaj musia dostať domov. "A kto zajtra nepríde, nech si rovno nahlási ďalší termín," dodáva profesor akoby mimochodom. "Na našej katedre to tak robíme, všetko sa opraví a uzavrie naraz. Kto nepríde, má smolu". Tak to snáď nie, pomyslí si Rebeka, veď nie sú všetci z Nitry, aby si mohli len tak odbehnúť po výsledky, a dostať sa domov 23. decembra večer. To by už rodine asi naozaj nevysvetlila. Všetko má svoje hranice a o čo ide teraz, nechápe asi nikto. Čo sú to za podmienky, nemohol to povedať pred týždňom? Vo vzduchu je cítiť rozhorčenie, ale nikto nemá odvahu povedať niečo nahlas. Ostať v škole dva dni navyše by nikoho z nich ani vo sne nenapadlo, aj Rebeka vie, ako ju doma potrebujú práve teraz. Takže sviatky pokoja, rodinnej pohody, keď sú ľudia k sebe milší... Vo vnútri plače, zúri, ale cez to všetko sa sústredí na otázky v teste.
Odovzdáva popísané papiere a odchádza. Profesor stojí pri jednej z lavíc a na jej pozdrav (slušnosť je slušnosť) ani neodpovedá. Vôbec si nie je istá, môže sa celkom ľahko stať, že si zajtra príde po výsledky, ale počet bodov stačiť nebude. A všetko bude zbytočné. Ale riskne to. Teraz ešte oznámiť domov túto "radostnú" zvesť. "Vstávajte, pastieri, berte sa hor..." Mama to prijíma s pokorou: "Ako chceš..." Ale Rebeka v jej hlase cíti, že už je na ňu priveľa postarať sa o dve domácnosti, veď starí rodičia už dávno toľko nevládzu. A ona si len tak sedí v izbe takmer prázdneho internátu a čaká na zajtrajší verdikt s pochybnosťami, aký celé to divadlo má zmysel a o čo tomu človeku ide. Chce meniť ľudstvo, riešiť globálne problémy a celý semester počúvala spolu s ostatnými o tom, aké má mať človek hodnoty a záväzky voči prostrediu, v ktorom žije. Vraj treba začať od seba, no po tejto skúsenosti ostávajú všetky slová len prázdnymi frázami. Jej rodina a hodnoty, ktorým ju naučili doma, sú pre ňu oveľa dôležitejšie. To je predsa základ, od ktorého sa dá odraziť a budovať "lepší svet". A teraz je nútená po tých hodnotách šliapať len kvôli jednej mužskej samoľúbosti. Veď predsa nemôže byť problém odložiť testy do zásuvky, do januára by určite počkali. Ale čo sa čuduje, po piatich rokoch by ju už nemalo prekvapiť nič, táto škola predsa pripraví človeka na všetko. Ona len žasne...
Rebeka má svoje vlastné pravidlá, podľa ktorých žije, no po tejto skúsenosti je zas o niečo bohatšia. Ponaučenie č. 1 - slovo robí muža už asi len v rozprávke. Ponaučenie č. 2 - niekedy sú vzácne chvíle s rodinou dôležitejšie ako školské povinnosti. Ponaučenie č. 3 - váž si hodnoty, ktorým veríš, vďaka ktorým si tým, kým si a nedaj sa pomýliť. Tak teda šťastný nový rok!
PAULA
