A tak sme 26. júla 2005 zbalili, čo bolo nutné a vybrali sa autom na severovýchod, smer Tartu (Estónsko). Najskôr by som mal povedať, kto sa vlastne podujal absolvovať toto nebezpečné dobrodružstvo a dobyť Estónsko - Ing. Zolo Nagy (ZKA), Katarína - vtedy Valečková teraz Creamer (ZKA), Tinka Poláková (FA STU) a Ladislav Bakay (ZKA). Počas cesty sme zažili mnoho dobrodružstiev, viac či menej pekných. Naozaj čudné pocity sa nás zmocnili, keď sme prechádzali cez pobaltské štáty. Ani jediný kopček ani jediná dolinka, iba rovina a samé kravy. Tieto idylické obrazy nás sprevádzali počas dvoch dní. Konečne sme po štyroch dňoch cestovania dorazili na miesto činu.
Privítali nás, oboznámili s minimalistickými okolnosťami a festival sa začal. Dostali sme náramky VIP a mohli sme nazrieť do tzv. backstage, aj keď tam nič zaujímavého nebolo. Festival sa konal pod záštitou Poľnohospodárskej univerzity v Tartu, preto sme sa museli zúčastniť aj na prednáškach. Prednášali členovia poroty, ktorá nás v posledný deň mala skritizovať, podobne, ako to robia naši profesori pri doskúšaní, ak nás predtým nevyhodia... to asi pozná každý. V medzinárodnej porote sedeli architekti z Holandska, Švédska, záhradní architekti z Nemecka a Estónska. Najzvučnejšie meno bolo Marc Pouzol z berlínskeho ateliéru Le Balto, ktorý je preslávený práve vďaka tomu, že tu pracujú s dočasnými inštaláciami tzv. temporary garden. Ich najnovšie práce si môžete pozrieť na www.woistdergarten.de.
My sme však museli zrealizovať to, čo sme mali na papieri s poetickým názvom "Návrh". A tak sme začali... Na počudovanie, výsledok sa zrodil, aj keď hodinu po uzávierke. Festival trval tri dni a počas tohto obdobia sme robili (nechcem povedať ako kone, lebo to sa nepatrí), proste sme sa narobili. Našťastie, každý večer nás čakal relax v podobe koncertov, kde sme mohli vytancovať "reziduálny vzduch". Keďže sme mali vynikajúci kolektív, nebol nijaký problém s vyčerpaním energie. V posledný deň prišlo to, na čo každý čakal, vyhodnotenie. Síce sme neboli v prvej trojke, ale zhodli sme sa s porotou na tom, že ani ona sa nezhodla na definitívnom víťazovi. Oficiálne to však vyhrali študentky z Lotyšska. Ich projekt bol tak trochu experimentálny, bohužiaľ nemôžem ho opísať, lebo je to príliš komplikované.
Nám neostávalo iné, ako rozlúčiť sa, zapísať si niekoľko dôležitých kontaktov a povedať "Dovidenia, Estónsko!". Pred nami bola už len cesta domov, ktorú náš vodič Zolee zvládol za neuveriteľné tri dni! Klobúk dolu...
Chcel by som dodať ešte niečo na záver: študenti záhradnej architektúry a architektúry v celej západnej Európe sú naučení participovať v súťažiach a aj ich vyhrať. Umenie prezentácie a výstupov majú v malíčku, a tak našim študentom neostáva nič iné, iba participovať. Tiež by som rád prijal možnosť vybrať si (medzi)národnú súťaž, ako riešený projekt v ateliéroch aj na našej katedre.
LADISLAV BAKAY, 4. FZKI
