e-poľnohospodár

Padá naozaj vždy neďaleko od stromu? Sú Katky vždy ako ich matky a synovia ako otcovia? Nenadarmo sme načreli do ľudovej slovesnosti. Radi by sme sa presvedčili, či tieto múdrosti platia aj dnes. A tak sme pátrali. Nazreli do školského telefónneho zoznamu (ale aj tvárí) a hľadali dve generácie rovnakého mena pôsobiace na našej univerzite. S niekoľkými "kontrolnými" otázkami sme tento raz oslovili Studeničovcov, pedagógov na Katedre telesnej výchovy a športu.

Otec, PaedDr. JÁN STUDENIČ

Pestovali ste v synovi vzťah k športu?
Áno. Vo voľnom čase som sa vždy venoval synom. Okrem Janka máme ešte mladšieho syna Martina. Hlavný šport u nás bol futbal, ale zaúčal som ich aj do ostatných. V lete som ich brával na letné kurzy plávania, kanoistiky, v zime na lyže, korčuľovanie, hokej.

Vašou doménou bol futbal, syn si zvolil tenis. Nebolo vám to ľúto?
Chcel som, aby zo synov boli športovci - futbalisti. Janko chcel byť futbalovým a hokejovým brankárom, to som mu však vyhovoril, pretože za každý gól môže byť vinný len brankár a nikto iný. Tak sa z trucu dal na tenis a stal sa z neho výborný učiteľ a tréner tenisu.

Ktorý jeho športový úspech vám urobil najväčšiu radosť?
Všetky, i malé úspechy nám robili radosť. Po malých zvyčajne príde veľký, čo sa mu aj podarilo. Veď bol reprezentačný tréner mládežníkov Slovenska, s ktorými pochodil Európu, ba bol aj v ďalekom Japonsku.

Žiada Vás niekedy o radu, ako mladší pedagóg staršieho?
Zo začiatku sme si vymieňali názory na šport - aj na tenis, ale už má svoju hlavu, rozum i skúsenosti, tak mu veľa do rozhodovania nezasahujem. Šport je predovšetkým práca s ľuďmi, a tá je zvyčajne ťažká. Vždy mu rád poradím, odovzdám skúsenosti a budem ho vystríhať pred zákernosťami, ktoré sa vyskytujú v športe i v živote. Verím, že bude dobrým pokračovateľom v práci na katedre, na ktorú som pred 41 rokmi nastúpil. Prajem mu v tom dobré zdravie, pevné nervy a veľa úspechov.

Syn, Mgr. JÁN STUDENIČ

Mali ste športovanie v krvi, alebo to vyplynulo z rodinného zázemia?
Vyrastal som v rodine, ktorá športovanie podporovala. Od prvých krokov bol šport súčasťou môjho života. Otec pracoval ako učiteľ telesnej výchovy, zároveň pôsobil ako tréner futbalistov či hokejistov. Mnoho kurzov, tréningov a zápasov som absolvoval s ním. Samozrejme, niečo som mal aj v krvi, teda zdedené (rovnako aj môj brat), takže športovanie mi nerobilo nijaké problémy.

Nešli ste v otcových futbalových šľapajach, ale vybrali ste si tenis. Neľutujete?
Šport mi dal v živote veľa, tenis obzvlášť. Prežil som s ním určitú časť života, obetoval som mu všetok svoj čas. Hokejový brankár bol môj sen, tenis sa stal realitou. Našťastie som vyrastal vo výbornej tenisovej partii spoluhráčov a súperov. Aj neskôr bolo moje štúdium a odborný rast zamerané na tenis, ako tréner som s ním dosiahol mnoho úspechov. Takže určite neľutujem, aj keď o tenise v Nitre som mal trochu iné predstavy.

Z ktorého vášho úspechu mal najväčšiu radosť?
Keď vychováte majstrov Slovenska, majsterku Európy či sveta, to urobí veľkú radosť každému otcovi. Alebo, keď sa ako reprezentačný tréner dostanete do celého sveta. No myslím, že najväčšiu radosť mal, keď som, už ako zamestnanec KTVŠ, dostal pozvanie na veľmi silný turnaj v Japonsku, do krásneho mesta Osaka. Som rád, keď hráči ktorých som pred pár rokmi trénoval (S. Hrozenská, I. Zelenay) hrajú veľmi slušný tenis, alebo pôsobia ako tréneri (A. Šebová - Hradecká) a vychovávajú ďalšie tenisové generácie.

Obraciate sa občas na neho s nejakým pedagogickým problémom?
Snažím sa počúvať všetky rady a názory. Čím je ich viac, tým lepšie. Keď sa vyskytne nejaký problém, snažím sa ho riešiť, prekonzultovať, hľadať čo najlepšie riešenie. Konečné rozhodnutie však ostáva na mne. Čím viac skúseností, vedomostí a informácií mám, tým ľahšie sa problémy riešia. Veľkou výhodou je, že práca, ktorú robím na katedre, v rámci STZ a trénerskej praxe ma baví aj vďaka podpore rodiny a zároveň je mi koníčkom.