Ale vrátim sa k položenej otázke. Moje prvé stretnutie s novinami bolo vskutku netradičné. Nečitateľské, veď som vtedy ešte nevedela čítať! Týkalo sa - novinového papiera. Naša mama každý piatok pekávala chlieb. Doma zamiesila cesto a vykysnuté ho v uzlíčku odnášala do pekárne. Pretože pec je pec a nemožno ju nahradiť nijakou elektrickou trúbou. Takto uvažovali mnohí, uzlíčkov cesta tam bolo neúrekom, a tak ich bolo treba nejako rozlíšiť. A tak mama odstrihla kúsok bieleho okraja novín, tie boli vždy poruke, navlhčila hrot atramentovej ceruzky a veľkým písmom napísala naň iniciálky nášho priezviska, dve litery L. Starý pekár v zamúčenej zástere, rozhorúčený od sálavého tepla, cesto ešte trochu vylepšil, z ošatky ho preniesol na veľkú lopatu a náš pripravený staromódny "čiarový kód" prilepil na bochník. V peci papier síce trochu ožltol, ale úlohu splnil. A tak sme si potom podľa neho ten svoj upečený produkt na polici okamžite našli! Život našich novín sa tak predĺžil a nadobudol druhotnú informačnú hodnotu. Ale to sme už zabŕdli do iného cesta!
K. POTOKOVÁ
