Roky som nebol tolerantný k takémuto dialógu, no zmenil som sa. Hľadím na moderné uzávery s množstvom vreciek a tkaníc na bokoch, alebo len na hrubú šnúru, ktorá sťahuje hrdlo (tých je menej), ako ležia v kúte cvičebne, alebo už na chrbte študenta konajú svoju obvyklú cestu.
Za hrubou impregnovanou tkaninou odhadujem ich obsah. Ťaží ma predstava, že sú tam uložené tri dni pracovného týždňa, tri dni plnohodnotného študentského života, ktoré násobené už nie rokom, ale rokmi sa nenávratne strácajú. Nie je to len čas pre študijné povinnosti, je to čas pre kultúru, šport, priateľov, knihu a relaxáciu vo vynovenom Metodovom meste pod Zoborom a jeho okolí.
Smútok je v mojich očiach, keď pozerám na kus zamatovej tkaniny na dne, ktorou je previazaná ešte stále nenaplnená túžba a nádej, ktorú tam v novembri roku 1989 uložili práve študenti. Z polootvoreného vrecka na boku bojazlivo pokukáva perspektíva budúceho povolania a stiesnený vedľa nej je nevyplnený šek za bývanie a stravné lístky, s kopou novinových výstrižkov o spoplatnení štúdia. Z druhého vrecka rovnako stiesnená a nevýrazná sa vytŕča aj nádej, s ktorou mladý človek práve v tomto období vstupoval do diania, ktoré malo zmeniť dovtedajší svet. Ako sa ten svet zmenil?
Prestávam viesť dialóg s batohom, oslovujem mladého človeka a odporúčam mu viesť rovnaké rozhovory s tým najpestrejším spektrom ľudí, rodičmi, starými rodičmi, partnermi staršej generácie, spolužiakmi, ale aj učiteľmi. Pýtajte sa, čo všetko na dne batoha previazané zamatom obsahovalo, čo vám ten starý svet vzal, a čo vám tento nový ponúka a dáva.
Moja odpoveď nie je univerzálna, ani nemôže byť, nie je výstižná a možno je jednostranná. Kde sa však podeli tie proklamované požiadavky dialógu - tolerancie - demokracie, kde sa prepadla náplň ušľachtilých myšlienok slušnosti, spravodlivosti, úcty a pokory? Kde je morálka, o ktorej sa toľko hovorí, keď polarizácia spoločnosti nadobúdaním bohatstva na jednej strane a chudoby na strane druhej vedie k sociálnej nerovnosti? Vzrastá nenávisť, arogancia, tratí sa zákonnosť, radikalizujú sa sily otvorene hlásajúce nacionalizmus, rasizmus a fašizmus.
Kde sa stratila priorita práve vášho budúceho pôsobenia, ktoré stabilizovalo spoločnosť, kde slová potravinová bezpečnosť, sebestačnosť, kvalita neboli len prázdne frázy. Bola to pýcha nášho malého, ale v poctivej práci zjednocovaného národa a tichá prežívaná radosť všetkých, ktorý k tomu skromným podielom prispeli.
Mladý človek by mal byť vnímavý nielen k otázkam štúdia, ale aj triezvym pohľadom posudzovať to, čo sa okolo neho deje. Tá revolúcia, ktorú sme nazývali nežnou, už "nežne" zožrala svoje posledné deti, ale život sa nezastavil, ide ďalej. Scéna okolo nás plná postáv a postavičiek, ktorých vystupovanie na otvorenej scéne, ale vždy v duchu "demokracie" je často na zaplakanie, poľutovanie, no jasať stále nie je nad čím.
Čo všetko sa už stratilo v gágore nenásytného molocha, čo všetko odpútava našu pozornosť od toho podstatného, koľko je len argumentov na to, aby sme chápali a pochopili, že ešte neprišiel ten správny čas, že zem, ktorá je na podhorí nezabezpečí úrodu, a preto má zostať úhorom, že zem, ktorá bola a je vlastníctvom štátu (a štát, to sme my všetci) vraj potrebuje dedičov, majiteľov (ktorí určite nevedeli a nevedia, že ju niekedy vlastnili), že Žitný ostrov pomaly, ale isto má tiež mať svojich agrobarónov, ktorí takto zdedia aj to bohatstvo, čo je pod jej príkrovom. Bohatstvo, pri ktorom ropa zhmotnená v zlate a palácoch šejkov, možno ešte pre vašu generáciu bude len spomienkou.
Vstupmi do otvorenej Európy sa otvorili cesty do sveta, ale so všetkými dôsledkami, teda aj vstupu Európy a sveta k nám. Výsledky sa už dostavujú. Pomaly a nenápadne sa menia aj učebnice dejepisu - novodobí tvorcovia dejín neváhajú. Zmeny sú však často nie v súlade s tým, čo my starší poznáme a sme presvedčení, že dejiny sa meniť nedajú.
Tieto a mnohé ďalšie myšlienky by mali byť dôvodom tejto novembrovej úvahy, v ktorej som sa zamýšľal nad nádejami uloženými - ale nie pochovanými v študentskom batohu.
Prof. Ing. JOZEF KULICH, PhD.
