Že moc bohatstva a blahobytu zatienila to, čo robí človeka človekom. Nemyslieť iba na seba, ale byť tu aj pre iných, ktorí nás potrebujú. Rešpektovať, že sme súčasťou prírody, ktorá nás obklopuje. Nie iba brať, ale aj dávať. Každý deň, nielen vtedy, keď nás osloví mediálna kampaň. Ale načo to vyratúvať? Veď sú to úplne prirodzené veci.
Nedávno som si vypočula krátky príbeh. Alebo som ho niekde čítala? Už si veru nespomínam, ale každopádne som si ho zapamätala. Či je pravdivý? Či vymyslený? Nie je to podstatné, hlavné je jeho posolstvo. Ochrnutý vedec na vozíku debatuje s úspešným - a navyše zdravým - biznismenom. Ten sa s ľútosťou obracia na svojho priateľa a vraví mu: - Je mi to veľmi ľúto, že sa nemôžeš postaviť na nohy a trebárs si so mnou zahrať golf! Človek na vozíčku sa zamyslí a už aj má naporúdzi odpoveď. - Hm, nuž je to tak, s tým už nič nenarobím. A nemám sa ani prečo sťažovať. Ty si obchodník, predstav si, že by ti Boh povedal, že ti dá sto miliónov. Čo by si mu na to odpovedal? Biznismen bez váhania, že by bol veľmi rád. Vozíčkar na to: - Teraz si predstav, že Boh zmenil svoju mienku a ponúkne ti iba 90 miliónov. Ako mu odpovieš? - Samozrejme, aj za to mu budem veľmi vďačný, vraví obchodník. No vidíš, odpovie hendikepovaný človek, to je práve môj prípad. Dostal som deväťdesiat, a nie celých sto…
Dobre bude, keď sa poobzeráme okolo seba a uvedomíme si, koľkože sme vlastne dostali percent?
