Na vysvetlenie musím dodať, že naša trieda nebola žiadne béčko! Po prvé, bola to 3. A, v ktorej sa stretli výborné hlavičky z dvoch základných škôl nášho malého mesta. A po druhé, nerozumeli len matike, fyzike a iným vedám, ale boli medzi nimi aj také decká, ktorým zásady ozajstného veselého študentského života neboli terrou incognita. No, to by vydalo na román, stĺpček naozaj nestačí. A tak spomeniem iba jeden parádny kúsok. Celotriedny útek z hodiny deskriptívy za mesto. Bol to dobrý úkryt, veď nás niekoľko hodín hľadal celý profesorský zbor! Nedomysleli sme to veru, málom bolo z toho zle, nakoniec sa to akosi utriaslo a dnes je to už len hmlistá úsmevná príhoda. No čo, "dg" napokon nebolo a pán profesor M. nám to už určite prepáčil!
Spomienky ma unášajú a ja som predsa chcela o tom našom table! Jeho "autori" nám vopred nič neprezradili, iba prikázali priniesť fotky z najútlejšieho detstva. Z dosák pozbíjali kus plota. Na jednu stranu, tú serióznu, nalepili naše ateliérové maturitné fotky: biele blúzky a košele s ozdobným "žabó", baby hrubé linky okolo očí, vlasy natupírované do drdolov a lokní. Druhá časť (deravého) plota bola sviečkou opálená do tmava, na nej fotky drobčekov hore a dole bez, medzi nimi kriedou načmárané nápisy. Také, aké na plotoch obyčajne bývajú... Písal sa rok 1969 a vtedajšia doba študentskú recesiu netolerovala. Ešteže nás pripustili k maturite! Dobre urobili, lebo by Slovensko prišlo o múdrych doktorov, inžinierov, učiteľov, uznávaného architekta aj kníhtlačiara. Snažím sa pripomenúť si menoslov našej triedy. Určite nie som sama. Veď je čas, keď chodia maturanti mestom! A o sobotách tí, ktorí sa stretávajú po rokoch. Ad revidendum..?
