Jar je podľa kalendára už tu, i keď to na vlastnej koži ešte necítime. Slnečné lúče sú však ako telegram, ktorý súri, priprav sa na prichádzajúce ročné obdobie, vezmi vysávač, čistiace prostriedky, premôž lenivosť a pusti sa do upratovania! Pretože dlhá zima s krátkymi dňami a tmavými večermi milosrdne zakryla, že sa v každom kúte bytu usalašil všadeprítomný prach. Po dni plnom práce si večer ukonané (-í) sadneme do kresla s pocitom dobre vykonanej práce a radosti z útulného domova.
Domov. Nehmotné, neopísateľné, pre každého niečo iné znamenajúce slovko. Ktorého pravý zmysel si, ako väčšinu vecí, ktoré sú "samozrejmé", uvedomujeme iba vo chvíľach, keď nám chýba. Keď sme od neho vzdialení, necítime nad sebou jeho ochrannú ruku.
Domov, to nie je len perfektná domácnosť, to je aj čistá ulica, mesto, tolerantní ľudia v ňom. So svojimi osudmi, pôvodom, radosťami, starosťami, výzorom či názorom. Nie sú to figúrky, aké sme voľakedy vystrihávali z harmonikovo zloženého papiera, ktoré sa podobali ako vajce vajcu. Známa slovenská herečka Szidi Tobias, pôsobiaca v bratislavskej Astorke, ale často obsadzovaná aj v zahraničí, v jednom rozhovore s novinármi prirovnala náš domov, naše Slovensko, k pestrosti a farebnosti vyšívaného obrusu: "Je plný rôznych ornamentov a vzorov, ale je to jeden a ten istý obrus. Národnostnú či nárečovú inakosť by sme mali vyzdvihovať a pýšiť sa ňou..."
Akosi som sa zarozprávala a odbočila od "upratovacej" témy. Či ani nie? Čo tak rozšíriť ju o ďalšiu dimenziu? Okrem príbytku poupratovať trochu aj v sebe. Naučiť sa tolerovať inakosť, rôznosť okolo seba. Niekto ju má napísanú na tvári, iný nie. No hanlivé slovo, vypovedané bez rozmyslu, možno iba zo zvyku, niekedy veľmi raní. A pokazí príjemnú chvíľku s tými, ktorí nás dennodenne obklopujú. Stálo by zato, vymiesť zrniečka tohto neviditeľného, no o to nebezpečnejšieho prachu z nášho spoločného domova.
