e-poľnohospodár

Iba nedávno sme nechali za dverami dvadsiate storočie a už sa nám niekedy zdá, že to bolo veľmi - veľmi dávno. Povedzme vtedy, ak si musíme priznať, že sme sa narodili v minulom storočí...i keď, na strane druhej, je to možno pocta, lebo sme boli súputnikmi Einsteina, impresionistov, objaviteľov podstaty ľudského genómu či život zachraňujúceho penicilínu, prvého letu do kozmu, éry informačnej spoločnosti a ďalších nespočetných míľnikov ľudskej civilizácie. V tom dobrom slova zmysle. Lebo boli aj udalosti, ktoré by bolo lepšie vymazať z pamäti sveta. Žiaľ, nedá sa to. Dvadsiate storočie prinieslo dva veľké požiare, ktoré zachvátili ľudstvo a priniesli mu neslýchané utrpenie. Pred šesťdesiatimi rokmi sa skončila druhá svetová vojna. Bol máj, tak ako teraz, stromy kvitli, tak ako teraz, a predsa to bolo všetko inak. Kvety kvitli akoby na obrovskom cintoríne, pretože nebolo kúska zeme, kde by niekoho neoplakávali. Osirelé boli rodiny, ale aj mestá, dediny a polia. Smrť bola prítomná všade. Aj preto sa v očiach svedkov tých čias aj po šesťdesiatich rokoch skvie slza. Nie je ich už veľa, odchádzajú. Ešte podávajú svedectvá o hrôzach, ktoré bol schopný pripraviť človek človeku. V chvate každodenného života ich možno počúvame iba na pol ucha. No mali by sme veľmi pozorne, pretože nie sú len obrazom minulého, ale aj mementom, výkričníkom pre to, čo by opäť raz dakde vo svete mohlo vzbĺknuť. Ak nezabudneme na udalosti spred šesťdesiatich rokov, prispejeme možno svojím malým dielom k tomu, aby sa tak nestalo. Pretože slza trpiaceho je rovnako slaná vždy a všade.

K. POTOKOVÁ