DO DISKUSIE NA AKTUÁLNU TÉMU
Doc. Ing. DEZIDER TÓTH, DrSc.,
Človek sa už v dávnoveku pokúšal využiť svoje znalosti o rastlinách na zvyšovanie produkcie a kvality potravín. Tento postupný pokrok pretrváva a moderná biotechnológia je zatiaľ posledným článkom vývoja poľnohospodárskych postupov.
V širšom poňatí je biotechnológiou každá technológia, ktorá využíva živé organizmy alebo ich súčasti na výrobu a modifikáciu produktov, resp. šľachtenie rastlín, živočíchov alebo mikroorganizmov pre špecifické využitie. V danej formulácii sú zahrnuté technológie od tradičných až po najpokročilejšie súčasné biotechnológie, ktoré sa označujú za molekulárne, molekulárno-biologické, rekombinantné, bunkové a génové, resp. jednoducho za nové alebo moderné. Napriek vedecky podloženému spôsobu prípravy nových odrôd rastlín a mikrobiálnych kmeňov sa časť spoločnosti postavila proti zavádzaniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO) do praxe. Pritom nové biotechnológie vlastne umožňujú zefektívnenie doterajších klasických spôsobov šľachtiteľského výberu a kríženia. V rámci klasického prístupu k výberu najvhodnejších organizmov dospel rozvoj konvenčných biotechnológií postupne do etapy, v ktorej metódy prirodzenej mutácie a kríženia už nepostačovali zvýšeným potrebám. V 80. rokoch sa objavili metódy, ktoré dali základ rozvoju moderných biotechnológií. Išlo o cielený postup pri získavaní nových variet organizmov prenosom transgénov. Zároveň vznikla možnosť prenosu vlastností medzi takými organizmami, medzi ktorými sa v prírode nemohol uskutočniť.
Princíp nových biotechnológií spočíva v tom, že sa využívajú molekulárno-biologické postupy umožňujúce prenos genetických vlastností aj medzi fylogeneticky vzdialenými typmi organizmov. Oponenti odmietajú práve tú skutočnosť, že nové (moderné) biotechnológie sú schopné realizovať prenos génov aj medzi taxonomicky úplne odlišnými organizmami, napríklad medzi baktériou a rastlinou alebo medzi akýmkoľvek mikroorganizmom a živočíchom. Odmietanie GMO však nie je dôkladné. Určitú milosť dostávajú hlavne farmakologicky významné produkty novej biotechnológie. Výsledkom je akceptovanie využívania techniky rekombinantnej DNA pre zlepšenie zdravia alebo záchranu života. Teda pre farmáciu a medicínu áno, ale pre zvýšenie poľnohospodárskych výnosov alebo skvalitnenie potravín nie? A čo tak využiť transgénne mikroorganizmy pre biodegradáciu umožňujúcu odstraňovanie chemického znečistenia pôdy a vody? To by bolo akceptovateľné? Prof. A. Sommer, predseda Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, odpovedá na túto otázku tak, že nedôvera vzniká predovšetkým nedostatočnou informovanosťou, alebo aj nepresnými formuláciami, najmä v bulvárnej tlači. Vo svojej prednáške na celoštátnom seminári Biologická bezpečnosť a agropotravinárstvo ´05, ktorú v apríli 2005 organizoval Inštitút ochrany biodiverzity a biologickej bezpečnosti SPU v Nitre, pokračuje návrhom komunikačnej stratégie: odbúrať rozšírené zneistenie spotrebiteľov ku génovej technike v potravinárstve, posilniť rozhodovacie a hodnotiace kompetencie u spotrebiteľov, zlepšiť komunikáciu medzi výrobcami a spotrebiteľmi, organizovať vecnú verejnú diskusiu, presvedčovať pozitívnymi príkladmi.
Stúpenci zelených hnutí zápalisto bojujú proti používaniu GMO. Tvrdia, že ohrozujú životné prostredie, lebo môžu nekontrolovane prenášať nové genetické vlastnosti na iné druhy, a tým poškodzujú súčasné spoločenstvá rastlín a živočíchov, aj celé ekosystémy. Majú pre tieto tvrdenia relevantné dôkazy? V súčasnosti sa vďaka technike rekombinantnej DNA dajú zabudovať do genómu rastliny vopred určené počty nových génov, a tým vytvoriť nové odrody s požadovanými vlastnosťami. V porovnaní s klasickým krížením je tu teda znížené riziko, žeby geneticky modifikovaný organizmus získal viacero nových skrytých vlastností. Jeho genóm je presne definovaný, sú o ňom detailné informácie, ktoré úplne chýbali v časoch klasického kríženia.
V rámci biotechnológie človek pracuje s najrôznejšími organizmami a niet pochýb o tom, že takéto procesy majú byť regulované. Problém je v tom, v akom rozsahu a s akým cieľom. Všeobecne platí, že cieľom regulácie má byť redukcia rizika. Treba si však uvedomiť, že ľudstvo využíva rastliny, živočíchy aj mikroorganizmy už tisíce rokov. Pritom všetky súčasné produkčné plodiny, využívané kmene mikroorganizmov aj domestikované zvieratá sú výsledkom kríženia a umelého výberu. Aj v tomto procese išlo o získanie nového organizmu s novými vlastnosťami, ktoré zvyšovali jeho úžitkovú hodnotu. Jednotlivé aspekty regulačného procesu v oblasti biotechnologickej bezpečnosti súvisia s potrebou zabezpečiť ochranu zdravia človeka, zvierat aj rastlín, zabrániť poškodeniu životného prostredia, pritom umožniť rozvoj ľudskej spoločnosti, jej aktivít, vedeckého pokroku, využívania nových poznatkov v praxi, zároveň zabezpečiť ochranu duševného vlastníctva a na základe prístupu k informáciám presvedčiť verejnosť o dostatočnej bezpečnosti a prijateľnosti nových biotechnológií. Treba pripustiť, že to bola neľahká úloha a jednotlivé štáty a organizácie sa s ňou vyrovnávali a väčšina dodnes vyrovnáva len veľmi ťažko.
Ak vytvoríme nový organizmus prenosom génu zo živočíšneho druhu do baktérie alebo rastliny, je obtiažne detailne predpovedať dôsledky takéhoto procesu. Kompromisom je pokus o kvalifikovaný odhad rizík, negatívnych efektov, ktoré môžu byť spojené s vlastnosťami a prejavmi transgénneho organizmu. Zároveň bude treba navrhnúť postup, ako by sa dali možné rizikové faktory minimalizovať prípadne úplne vylúčiť a zároveň takýto GMO dlhodobo monitorovať, ak sa dostane do životného prostredia alebo je pripustený na trh.
Všetky uvedené argumenty pre a proti GMO sa už dlhú dobu pertraktujú v svetových médiách a do určitej miery začínajú prenikať aj do našich. Treba si uvedomiť, že informovanie verejnosti je dôležitou súčasťou procesu vedúceho k stavu, keď na základe relatívne dostatočného poznania skutočnosti vo verejnosti prevládne dôvera nad nedôverou, v danom prípade k novým technológiám a ich produktom.
Ľudia sa vždy obávali javov, ktoré nemohli kontrolovať. Znalosti predstavovali vždy moc, ich nedostatok viedol k pocitu nemohúcnosti. Z tejto poučky možno vyvodiť záver, že jedným z faktorov nedôvery verejnosti ku GMO a produktom z nich je, že tejto problematike nerozumejú. Preto ju treba vysvetľovať, popularizovať, zavádzať výučbu príslušných predmetov, rozširovať poznanie vo všetkých článkoch spoločnosti. Bolo by nanajvýš potrebné a veľmi užitočné, keby sa vedci, učené spoločnosti, zástupcovia priemyslu, vlády krajín, producenti aj spotrebitelia, proste všetci zapojili do diskusie o aspektoch, starostiach, obavách aj chválach, prednostiach aj nevýhodách, úžitku aj rizikách spojených s GMO, aby všetky argumenty za aj proti vychádzali z pravdivých faktov, z vedecky podložených zistení, z experimentov a monitorovania skutočných následkov akéhokoľvek typu interakcií GMO s prostredím, biologickou diverzitou alebo vplyvom na ľudské zdravie.
KGŠR FAPZ
