Mať tak poruke kus nášho dobrého chlebíka či čerstvého rožka, povzdychla som si už na tretí deň svojho síce krátkeho, no intenzívneho programu počas veľkonočnej dovolenky vo Veľkej Británii. "Ako tu môžu žiť bez tej nádhernej vône a chuti?", povzdychli sme si, keď nám každé ráno v nie podradnom hoteli servírovali klasické anglické raňajky s dvoma kúskami mastného toastu. Ani maslo a chutný džem nevyniknú na tých tenučkých suchároch! Pri prechádzkach mestom či mestami nás neustále sprevádzali a provokovali (prepálené) vône fast foodov, kebabov a ďalších vymožeností dnešnej "globálnej" kuchyne. Ponáhľame sa, stále sa ponáhľame, a tak bez ohľadu na dobré rady lekárov často zabočíme do stánkov s rýchlym občerstvením na nie práve najzdravší spôsob. No aj tu platí, že zakázané ovocie najviac chutí, a to najmä deťom a mladým ľuďom. Patrí to skrátka k našim dňom. Veď každá doba má svoje hriechy či prehrešky. Ako im odolať, to už musí posúdiť každý sám.
Zdá sa však, že tu kážem vodu a nikdy nezablúdim do reštaurácie so žlto-červeným logom. Veru som si na londýnskom letisku pred odletom domov sadla na kávu a mufinku do jednej z nich. Popíjala som a pritom sledovala ruch okolo seba. Až do chvíle, kým si k vedľajšiemu stolíku nesadla mladá, moderne oblečená mamička s dieťaťom v kočíku. Akoby to cítilo, že je v reštaurácii, začalo mrnkať a domáhať sa niečoho dobrého. Mamička ho vzala na ruky, diskrétne si nadvihla módne tričko a - ponúkla mu to najprirodzenejšie a najzdravšie rýchle občerstvenie, ako len príroda vie dať. Na okraj a bez predsudkov: nebola to žena z dákej zaostalej civilizácie. Suma sumárum, nie je to ľudstvo na tom ešte tak zle, pravda?
