Voda mu učarovala už od malička. Na základnej škole plával za vysokoškolský oddiel Slávia a neskôr, podobne, ako veľa iných mladých plavcov, presedlal na potápanie. Dnes je prezidentom jachtárskeho a potápačského klubu Modrá zóna v Nitre. Vyškolil väčšinu jeho členov a pripravuje sa na ďalšie inštruktorské skúšky. S Mgr. PETROM JUHÁSOM, PhD., odborným asistentom na Katedre špeciálnej zootechniky FAPZ, sme sa zhovárali o svete pod hladinou a všetkom, čo k nemu patrí.
Čo vás ťahá pod vodu? Teda, okrem výstroja a olovenej záťaže...
Rybičky. Zubáče, šťuky, sumce, kapry... a, samozrejme, ostrieže. Tie sú mojou srdcovou záležitosťou, robil som o nich diplomovku. Najviac sa mi páči v sladkých vodách, poznám lokality s množstvom rýb, kde je na čo pozerať. Napríklad v noci, keď sú živočíchy menej plaché a nechajú sa prilákať svetlom baterky. Treba sa však pohybovať opatrne a tlmiť prudkosť výdychu, aby ich nevystrašil hluk.
Trúfol si už niektorý na vás?
To sa ešte nestalo, neprovokujem ich. Aj keď napríklad taký zubáč je schopný zaútočiť, ak si chráni hniezdo.
Svoje obľúbené miesta majú hubári, rybári... Čo potápači?
Na Slovensku je to Hlboké jazero pri Senci, medzi potápačmi nazývané Guláška. Je tam čistá voda a dobrá viditeľnosť. Kedysi sme chodievali na Hodrušu, alebo na Richňavu, kde bývala v zime viditeľnosť až 20 metrov, no v posledných rokoch sa kvalita vody vo väčšine slovenských lokalít rapídne zhoršila. Niekoľkokrát sme boli aj na tatranských plesách.
Sú aj tam nejaké rybky?
Vo veľkých nadmorských výškach nie je veľa života, na Spišských plesách boli v studenej vode iba chrobáky a larvy. Keby tam však niekto preniesol pstruha, myslím, že by určite prežil. Napríklad na Hincovom plese, hlbokom až 50 metrov, sa predpokladá výskyt rýb, ktoré tam zostali po ústupe ľadovcov. Práve kvôli nim tam robila výskum aj jedna z expedícií Jacquesa Cousteaua.
Spomínali ste, že témou vašej diplomovej práce boli ostrieže. Ako ste sa od štúdia rýb dostali k etológii hospodárskych zvierat?
V poslednom ročníku na Prírodovedeckej fakulte UKF som pracoval na diplomovke o správaní ostrieža pri love koristi, testoval som temperament týchto dravých rýb. Keďže najbližší etológ v mojom okolí bol profesor Debrecéni, chodil som za ním. Tu, na Katedre špeciálnej zootechniky, robil vtedy podobné pokusy s habituáciou teliat. Moja práca sa mu páčila, po skončení školy mi ponúkol doktorandúru a potom som tu zostal učiť.
Vrátime sa späť k vode. Potápate sa aj na zamrznutých jazerách, nie je nepríjemné plávať tak hlboko pod ľadom?
V prvom rade, človek nesmie trpieť klaustrofóbiou. Každý je priviazaný na lane, máme buď vlastný bubienok s navijakom alebo niekoho na brehu, komu dáme signál, keď treba. Teplota vody sa pohybuje okolo nuly, takže v neoprénovom obleku a s výhrevnými vreckami je vo vode určite teplejšie, ako na brehu vo vetrovke.
Do akej najväčšej hĺbky ste zatiaľ zostúpili?
Štyridsať metrov.
Mali ste už niekedy namále?
Nie, to by sa nemalo stávať. Potápanie je šport, ktorý sa robí hlavou. Musíte sledovať hĺbku, čas, manometer, dopredu si naplánovať, ako hlboko zostúpite, koľko tam chcete zostať, vypočítať si spotrebu vzduchu. Dolu treba dávať pozor na vztlak, regulovať ho, aby vás pozitívny vztlak nevyniesol nekontrolovane na hladinu. Stúpať treba pomaly, pretože vplyvom zvýšeného okolitého tlaku sa v telesných tekutinách rozpúšťa viac plynov z dýchaného média. Dusík sa v tele nespotrebováva a počas výstupu sa musí vysycovať. Okrem toho, v telesných dutinách je vzduch pod zvýšeným tlakom a pri rýchlom výstupe by nastal pretlak, čo by mohlo spôsobiť barotraumu. Nebezpečenstvo hrozí najmä pri prekonaní hranice 10 metrov, kde je pri výstupe voči hladine až dvojnásobná zmena tlaku - z dvoch na jednu atmosféru. Ďalšie "dvojnásobné" zmeny sú v 30 a 70 metroch.
Plavecká zdatnosť teda nestačí, treba ovládať aj fyzikálne zákony...
Výcvik športových potápačov, ktorý u nás kedysi robil iba Zväzarm, trval asi rok. Skúšky boli dosť náročné, boli tam testy z fyziky, biológie, histórie, techniky, príklady z dekompresie, bezpečnostné smernice, potom nasledovali plavecké disciplíny, prvá pomoc, kontrolný zostup. Z dvadsiatich ľudí, ktorí vtedy prišli na skúšky, urobili traja-štyria. V súčasnosti, keď všade pôsobia komerčné potápačské školy, trvá základný výcvik asi týždeň. Zahŕňa 5-6 hodín teórie, 5 hodín výcviku v bazéne a päť cvičných zostupov. Je to prirodzené, dnes je tento šport veľmi populárny a málokto by mal čas absolvovať ročný výcvik. Takto sa záujemcovia naučia základy, môžu sa ísť potápať, no pri náročnejších zostupoch potrebujú sprievodcu, ktorý má na to oprávnenie. Inak by museli absolvovať ďalšie kurzy, aby získali vyššiu kvalifikáciu.
Aké zásady bezpečnosti platia pre potápačov?
Bezpečnostné pravidlo číslo jedna hovorí, že pod vodou musia byť minimálne dvaja, aby sa navzájom kontrolovali a strážili. Nazýva sa to buddy systém. Ak sa objaví nejaký problém alebo porucha, partner musí byť nablízku, pripravený pomôcť. Na všetko sú dorozumievacie signály. Tesne pred zostupom sa robí brífing, každý si skontroluje, či má otvorené fľaše, či mu fungujú všetky ventily, dohodneme sa do akej hĺbky ideme, na akú dobu, po ktorej trase... A, samozrejme, kto je s kým ´buddy´, aby nevzniklo nedorozumenie. Jeden z partnerov je vždy vodca, to znamená, že ten druhý ho musí nasledovať.
Prihodila sa vám pod vodou nejaká kuriozita?
Mne ani nie, ale kamarát z klubu zachránil veľmi zaujímavým spôsobom život jednému plavcovi na Richňave. Stúpal z hĺbky na hladinu, keď zrazu videl, že niekto proti nemu klesá. Chlapec sa topil. Postrčil ho hore a dotiahol k brehu. Bola to neuveriteľná náhoda, veď komu sa stane, že sa topí a cestou dolu narazí na potápača...
Preplávali, či skôr podplávali ste kus Slovenska. Máte nejaký nesplnený sen?
Snov by sa našlo viac, napríklad Kuba, tá však musí ešte počkať. Rád by som si pozrel Hincovo pleso, naše najhlbšie pleso, so zvyškami vrtuľníka, alebo zaplavené opálové bane pri Dubníku, kde je zimovisko chránených druhov netopierov a na vstup treba zvláštne povolenie. V lete by sme chceli ísť k vraku Barona Gautcha, chorvátskej kultúrnej pamiatke. Je to pomerne zachovaný vrak v prijateľnej 35-metrovej hĺbke. A takým klubovým snom je ostrov pri Barcelone, rezervácia, kde žijú nádherné obrovské gambáče.
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa zaujímavých objavov!
L. ZÁHORÁKOVÁ
