Po ukončení štúdia na Fakulte ekonomiky a manažmentu som cítila, že ešte skôr, ako začne môj život naberať pravidelný rytmus, chcem ísť niekam ďaleko, spoznať cudziu kultúru a tak trochu aj samu seba. Prostredníctvom AIESECu sa mi naskytla príležitosť a dlho som nečakala, kým príde ďalšia. Bola som rozhodnutá pre Indiu!
Globalizáciu nezastavíte
V júni som už sedela v lietadle bez štipky pochybností, že ma čaká niečo úžasné. Keď som sa ocitla na letisku v Bombaji, bolo niečo po polnoci. Nadšená, že stojím na indickej zemi a dýcham indický vzduch (hoci, ako som sa neskôr presvedčila, ten bombajský je najznečistenejší, aký som kedy dýchala). Jednoducho, bola som šťastná, že sa mi splnil môj dávny sen. Na letisku ma čakali dvaja AIESECári. Bola som trocha prekvapená: čakala som totiž ľudí "inej kultúry". Namiesto toho som si uvedomila akýsi prejav globalizácie v správaní aj v obliekaní. Hneď som mala pocit, že ich už nejakú dobu poznám a ako som sa neskôr dozvedela, aj im sa zdalo, že v Indii nie som po prvýkrát. AIESEC v Bombaji dodržiava akúsi tradíciu: každý stážista strávi prvú noc v rodine jedného AIESECára, aby sa tak mohol trocha zoznámiť s indickou kultúrou. Predsa len, do rodinných kruhov "globalizácia" až tak hlboko neprenikla. Moje prvé dojmy boli naozaj úžasné a pritom som mala všetko ešte len pred sebou.
Na chlebových plackách
Počas prvých troch mesiacov som pracovala pre neziskovú organizáciu. Počas tohto obdobia som spoznala skutočné rozdiely v spoločnosti, ktorými je India známa. Často som navštevovala slumy, chudobné štvrte na okraji mesta a prichádzala do styku s najchudobnejšími obyvateľmi. Bolo až prekvapujúce, ako dobre som sa s nimi cítila. Netrpezlivo som každý deň vyčkávala, kedy príde čas obeda. Spolu s ostatnými ženami odetými do sárí, tradičného oblečenia pre ženy pozostávajúceho z dlhej látky obkrútenej okolo celého tela a mierne odhaľujúceho brucho, sme v tureckom sede vytvorili kruh a spolu jedli doma pripravené jedlo a chapattis. Chapattis pripomínajú naše zemiakové lokše, ale pripravujú sa len z múky a vody. Až vďaka nim som pochopila, prečo sa v Indii jedáva rukami. Cítila som sa v ich kruhu naozaj uvoľnene, a to aj napriek jazykovej bariére (ľudia v slumoch hovoria väčšinou lokálnym dialektom). Možno som tam ako vegetariánka našla akúsi spolupatričnosť, veď väčšina Indov patrí k vegetariánom. "Nevegetariáni" si však tiež prídu na svoje!
Extrémy chudoby a bohatstva
Voľný čas som často trávila s mojimi indickými známymi. Tu som mala možnosť spoznať ďalšiu vrstvu obyvateľstva, ktorá žije viac či menej honosným životom. Spoznala som ľudí z Bollywoodu, druhého najväčšieho filmového štúdia po Hollywoode, pracovníkov prestížnych firiem, ale aj tých, ktorí pochádzajú z úradníckych rodín. Takýto "pestrofarebný" život ma neustále nútil zamýšľať sa nad tým, ako je možné, že na jednom mieste žije také množstvo ľudí v takých odlišných podmienkach. Extrémy chudoby a bohatstva človeku vyrážajú dych a neraz ho nútia zamyslieť sa nad životom z viacerých stránok. To ma naučilo viac si vážiť svoj vlastný život a najmä ľudí, s ktorými prichádzam do styku, bez ohľadu na to, v akých podmienkach žijú.
Moderná ekonomika v praxi
Po ukončení práce v neziskovej organizácii som sa rozhodla, že v Bombaji ešte chcem ostať, a tak som si našla ďalšiu stáž - tentoraz vo firme s pomerne dobrým zastúpením nielen na indickom trhu, ale aj v zahraničí. Tu som sa presvedčila, že nie nadarmo sa hovorí o Indii ako o rýchle sa rozvíjajúcej modernej ekonomike a že indické firmy majú naozaj obrovský potenciál konkurovať západným firmám. Organizácia firmy bola na vysokej úrovni a pracovníci pristupovali k svojim úlohám naozaj zodpovedne. Pracovné podmienky mali motivačný charakter a vytvárali príjemnú atmosféru. Napríklad možnosť stravovania: okrem stolovania v skvelých jedálňach si mohli zamestnanci objednať raňajky, obed či nejaký snack aj priamo do kancelárie. Káva a čaj bola k dispozícii tri hodiny po raňajkách aj po obede, žiadne behanie s konvicou po chodbách!
Krajina mnohých tvárí
O Indii sa hovorí ako o krajine kontrastov. Okrem rozdielov v životnej úrovni obyvateľstva a vzdelanosti, tu existujú aj ďalšie rozdiely. Jedným z nich je bezpochyby vierovyznanie. Napriek tomu, že väčšina Indov (okolo osemdesiat percent) sa hlási k hinduizmu, svoje zastúpenie tam majú viaceré náboženstvá (islam, kresťanstvo, budhizmus, a ďalšie). Ľudia sa však navzájom rešpektujú (možno až na nejaké výnimky) a ja osobne som sa nestretla so žiadnou formou diskriminácie. Ďalším znakom indickej mnohotvárnosti sú jazyky. India má 14 oficiálnych jazykov, hoci tých lokálnych je omnoho viac. Národným jazykom je hindčina, ale v národných, politických a obchodných záležitostiach je dôležitejšia angličtina. Najväčšie kontrasty som však spoznávala v každodennom živote. Trebárs posvätná krava kráčajúca medzi autobusmi, autami, rikšami či motocyklami v príšernej dopravnej zápche. Alebo dievčatá oblečené v sárí a s bindi na čele (znamienko, nalepené, resp. nakreslené medzi obočím) a o niečo neskôr v tesných rifliach a obtiahnutom tričku s výstrihom. I keď tento paradox nie je typický pre celú Indiu, pre Bombaj určite áno!
Slovensko - veľká neznáma?
Počas šiestich mesiacov som spoznávala aj ďalšie svetové kultúry, okrem mňa tam bolo asi 30 stážistov z južnej a severnej Ameriky, Afriky, Európy a Ázie. Pri prezentácii Slovenska mi pripadla najťažšia úloha spomedzi všetkých "zastúpených krajín". Úloha, ktorá prinášala radosť, ale neraz aj obrovské sklamanie. Takmer všetci totiž počuli o Slovensku prvýkrát a tých pár výnimiek zasa nedokázalo našu krajinu geograficky či politicky zaradiť. Som rada, že som mala možnosť oboznámiť ich s našou existenciou a som si istá, že slovíčko "Slovakia" už nebude pre nich veľká neznáma. Aj preto som presvedčená o pozitívach AIESECárskej práce, ktorá v konečnom dôsledku spočíva nielen v spoznávaní cudzích kultúr, ale najmä v reprezentovaní domácej kultúry.
MONIKA HUDÁKOVA
