Jedno slnečné ráno som sedela sama v opustenom byte na najvyššom poschodí a premýšľala, ako by mi asi bolo na dovolenke niekde pri mori. Sedela som za stolom a snívala...
Sedím na pláži a dívam sa na horizont. Okolo mňa behajú deti dovolenkujúcich rodičov. Sedím a počúvam šum mora. Cítim piesok, slním sa. Zrazu zazvoní telefón...
Mama! "Ako pokračuješ?", pýta sa ma. Je 11 hodín a ja mám iba jednu stranu! Musím sa poponáhľať. Dnes musím napísať aspoň desať strán. Som v poslednom ročníku vysokej školy a je čas napísať diplomovku. Aspoň desať strán každý deň! Tak znie môj záväzok.
Sedím a píšem. Píšem piatu stranu..., keď tu zrazu pribehne ku mne dievčatko a pýta sa ma: "Nechceš so mnou hľadať mušle?" Prečo nie?! Vstanem a už sa prechádzame po pobreží. Prešli sme niekoľko metrov a nazbierali zopár mušlí. Vysmädli sme... Džús! Vstávam zo stoličky a odchádzam do kuchyne, dať si niečo na pitie. Je 19 hodín a ja dopisujem dvanástu stranu... Na pláži je veľmi teplo. Opäť ležím na piesku a opaľujem sa. Bola som si aj zaplávať a práve čítam veľmi dobrú knihu. Zrazu sa ochladilo a trochu zotmelo. Nastal zmätok. "Čo sa deje?" Vstala som. Vlna! Jedna obrovská vlna! Všetci utekajú. Utekajú preč a ja tam stojím. Vlna sa približuje a ja stojím na tom istom mieste. Moje srdce prudko bije, keď tu zrazu... zobudím sa! Bol to len sen! Iba sen!
Sedím za stolom a pozerám na monitor. Tma! "Čo sa stalo?" Nefunguje! Počítač sa pokazil. A čo mojich dvanásť strán?!... Odniesla ich vlna tsunami!!!
Ing. ZUZANA ČIERNA, FEM
