Sú iba štyri, a už sa zvečerieva. Čo by sme chceli, veď je november! Končí jeden z jeho tridsiatich dní. Ráno nás budík neposielal do práce. Je voľno, štátny sviatok. V kalendári zaznačený ako Deň boja za slobodu a demokraciu.
Titulky všetkých médií sa venujú spomienkam na novembrové udalosti spred dvadsiatich rokov. Na dni, keď sa prepisovali naše novodobé dejiny. Keď sme s pocitmi radosti a nádeje, ale aj štipkou strachu a obáv stáli na námestiach, alebo dlho do noci sedeli pred televízormi. Pretože história podáva svedectvo o tom, že nové sa nikdy nerodí bez bolesti a strát. Našťastie, 17. november 1989 sa do dejín zapísal bez nich, nežne.
A tak dnes, po dvadsiatich rokoch, spomíname. Koľko ľudí, toľko spomienok. Toľkoraké hodnotenie dvoch uplynulých desaťročí. Všeličo priniesli, všeličo odniesli. Komu ako. Veď učiť sa žiť v slobode, v demokratickej spoločnosti, to nebolo a nie je jednoduché. Aj preto dnes niekto oplakáva minulosť, iný sa zas cíti ako ryba vo vode. Jeden smúti za "istotami", iný si pochvaľuje, že sám rozhoduje o svojom bytí. Pravda, sú i takí, ktorí si slobodu a demokraciu predstavujú po svojom. Aj preto sme svedkami situácií, že sa k sebe občas nechováme tak, ako sme si to s kľúčmi v rukách vtedy sľubovali. Sedemnásty november je aj o tom, aby sme si to pripomenuli. Človek je stvorený žiť slobodne. Ale sloboda zaväzuje k zodpovednosti, za seba aj za iných. Pretože, ako povedal obrodenecký spisovateľ a básnik Ján Kollár, "vezmi mu slobodu a už nie je človekom, ale poľným živočíchom." Premýšľajme o tom. A nielen v novembri.
