Posledné plamienky sviečok na tonách honosného mramoru, alebo len voľne položené v tráve, kde aj práchnivejúci dubový kríž stráca svoju podobu, pomaly zhasínajú. Kvietky chryzantém opálil prvý mráz a niekde pokryla aj biela osuheľ hlásiacej sa zimy.
V myšlienkach sa často pristihneme pri doznievajúcej spomienke pre koho horela a dohára aj tá naša svieca. Či jej svetlo postačilo na to, aby prievozník Cháron splnil svoju úlohu a nám blízkych ľudí previezol bezpečne bludiskom zradných vôd, cez krajinu tieňov, cez pomyslenú rieku a až potom zložil svoje veslá. Presviedčame sa (a býva to každoročne), že je to tak, je to čas zmierenia našich myšlienok a skutkov s tými, pre ktorých už niet návratu. A vtedy sa aj tá hranica transcendentálneho obsahu nepreniknuteľná pre naše chápanie stáva akousi bližšou. Dopĺňa ju sotva počuteľný džavot, už nie tak často vídaných kŕdľov divých husí odlietajúcich na svoje zimoviská, posledné zvyšky babieho leta vo vánku vetra splývajú v spomienkach na chuchvalce dymu prevaľujúceho sa cez zemiačniská a pichľavé strniská vzdialeného detstva.Sychravé počasie, hmlisté rána a ubúdajúci slnečný svit tiež nepridávajú k nálade krátiacich sa novembrových dní. Sú krátke, no dosť dlhé na to, aby príchodom svojho dvadsaťročného jubilea o to viac rezonovali a nútili nás nielen spomínať, ale aj rozmýšľať a hodnotiť. Nám, starším, prichodí porovnávať prežité, nie počuté, čo všetko priniesli a čím prispeli k tomu, čo sa u nás deje. S akými nádejami, plánmi (možno i činmi) sme do nich pred dvadsiatimi rokmi vkročili, čo sme od nich očakávali a čo všetko sa z toho splnilo. Sme povinní generácii po nás odovzdať pravdivé svedectvo, čo bolo príčinou zmien v roku 1989, čo tento november priniesol, pretože globalizáciu Európy a sveta za nás zhodnocuje reálny dnešok. Treba odovzdať poctivé svedectvo "nežnosti a zamatu novembra", štrngajúcich kľúčov na námestiach, rečníkov, z ktorých tak veľa ubudlo, keď bolo treba konať v záujme tých, ktorí tak trpezlivo a plní nádeje na námestiach počúvali ich podmanivé reči. Treba rovnako prinavracať pôvodný význam v tom čase tak často skloňovaným pojmom dialóg, pluralita, demokracia a prosperita a následne realizovaným - privatizácie, reštitúcie, .... a ďalšie.....ácie, konfrontovať zo skutočnosťou, čo komu bolo vrátené a prečo, a nie zdĺhavo vysvetľovať, že na všetko ešte nedozrel čas. Čas uplynulých rokov je merateľný, tak ako sú merateľné zmeny spoločenské, ekonomické a politické, je to čas, za ktorý sa z dieťaťa stane dospelý človek a ten si z počutého, ale najmä videného a prežitého môže urobiť úsudok aj sám.
Áno, aj taká je nostalgia jesene.
