Je vraj na Slovensku dedina Kocúrkovo, kde obyvateľov kedysi veľmi zlostilo, že musia vydávať veľa peňazí za soľ. I zišla sa rada a rozhodla, že si na obecnej roli soľ sami zasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s roztlčenou soľou na krk a aby roľu príliš nedošliapal, postavili ho na bránu, tú štyria chlapi vzali na plecia, a tak chodili s ňou po poli. Potom soľ pobránili a vrátili sa v pokoji domov. Po čase vyšiel obecný úrad na roľu pozrieť, či soľ vzchádza. Už zďaleka sa roľa zelenala od žihľavy. Fíha, ako boli radi! Jeden z rady vytrhol kúštik žihľavy, aby ochutnal, či tá soľ bude dobrá. Žihľava ho popŕhlila a on sa veru potešil, že soľ je štipľavá a mocná, bárs je ešte mladá! Keď neskoršie ženy zbadali na roli peknú žihľavu, nechodili ju sekať popod ploty, ale v noci potajme rovno na tú roľu. Keď to richtár spozoroval, zvolal svoj úrad a riekol: "Na tú roľu nám chodí akýsi žier, pôjdeme na postriežku a musíme toho žiera popadnúť! Aj sa tak stalo, ale v tráve zabudnutý kosák ich v mesačnom svite tak vystrašil, že sa viac na pole neodvážili. Ženy mali vyhraté. Čo bolo zlé? Že soľ museli Kocúrkovčania kupovať i naďalej...
J. Ľ. Holuby
