Je pred nami 8. stretnutie absolventov zootechnického odboru Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre z roku 1974. Osem stretnutí, to je spolu 43 rokov od ukončenia a 48 rokov od začiatku štúdia. Prakticky dve ľudské generácie sa už poznáme a z času na čas sa slávnostne stretáme a spomíname na najkrajšie chvíle nášho života. Chvíle mladosti, bezstarostnosti, s vierou v krásnu budúcnosť na našej životnej ceste.
Vtedajší politický systém nám sľuboval budúcnosť a neskôr, možno niekedy aj proti našej vôli, nás smeroval na „bezpečný a istý chodník“, po ktorom máme ísť. Väčšina z nás tomu verila a nepoznala traumu z neistej budúcnosti, ako ju pociťujú dnešní absolventi stredných a vysokých škôl. Hoci, ako pedagóg, vyprevádzam absolventov vysokej školy do života už 43 rokov, musím pripustiť, že sa možno mýlim a väčšina mladých maturantov a inžinierov odchádza do života aj dnes s rovnakou odvahou a sebadôverou, ako sme odchádzali my. Sú to deti inej doby, s inými skúsenosťami, s inými možnosťami a aj inými očakávaniami, ako sme mali my. Asi nás, starých rodičov, nová doba viac ľaká a nevieme si predstaviť, ako sa tí naši vnuci začlenia do života a postarajú o svoje rodiny. A to je jedna z typických čŕt ľudí nášho veku – väčšinou nestíhame nielen s dychom cválať za našimi deťmi a vnukmi, ale ani s duchom doby. A to nás zneisťuje, ľaká. Svet sa rúti okolo nás, a my sa už len obzeráme, odkiaľ vietor fúka a akú pohromu prinesie. Denne nám televízia servíruje tragédie, vraždy, zemetrasenia, uragány v takom množstve, že máme dojem, že celý svet sa rúti do zatratenia. A keď je na Slovensku málo vrážd a nešťastí, donesú nám média tragédie z celej zemegule. Neviem, či je to zastrašovanie pre tých, ktorí sa prestávajú báť božieho hnevu, alebo je cieľom presvedčiť nás, ako sa my máme dobre. Na jednej strane si hovoríme „nič nové pod slnkom“, všetko tu už bolo, všetko sme zažili, riešili. Zabezpečili sme si prácu, bývanie, odchovali deti, pomohli sme im nastúpiť do života a vyslúžili sme si aký-taký dôchodok. Na strane druhej sa v našom prostredí objavuje elektronika nevídaná, obchodné siete nevídané, mrhanie potravinami nevídané, bieda a utrpenie bezdomovcov a nezamestnaných nevídané, ľahostajnosť nás ostatných nevídaná.
Naši vnuci „čumia“ od rána do večera do mobilov, i-padov, tabletov a všetko im je jasné, a to už od troch rokov, keď sa naučia zapnúť si tieto výdobytky civilizácie. A z filmov si odmalička vštepujú do svojich charakterov pomstu, krutosť a egoizmus. A to dokonca aj na športových podujatiach. A čo je najhoršie, je to všetko v mene dobra, lásky, rodiny a spravodlivosti. Vôbec nevnímajú faloš a vypočítavosť marketingu na trhu s detskými ideálmi a rodičovskými peniazmi. Mnohé deti vôbec nevnímajú, že vonku svieti slnko, kvitnú stromy a že žijeme v krajine s krásnou prírodou, ľudovými tradíciami a vlastnou kultúrou a máme okolo seba našich rodných a blízkych, s ktorými jedinými máme spoločnú minulosť aj budúcnosť.
Je to trochu skeptický, ale myslím si charakteristický postoj väčšiny z nás 66 - 67 ročných k dnešnému svetu. Môže nám byť útechou, že to nie je nový fenomén videnia sveta v generácii ľudí po šesťdesiatke. P.O. Hviezdoslav pred sto rokmi v roku 1914 ako 65-ročný vnímal svet a jeho morálku a ciele spoločnosti na začiatku I. svetovej vojny tak, ako to uvádza vo svojich Krvavých sonetoch :
„Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou[14]
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného ....
(A mám obavu, že vojnová vrava je opäť veľmi blízko pri našich hraniciach. Odporúčam všetkým, po 67 ročných životných skúsenostiach, vrátiť sa k tejto kapitole „povinného čítania“ v našom stredoškolskom štúdiu - budete prekvapení tým, aké boli pravdivé jeho vízie a ako aktuálne vystihol už pred sto rokmi „príčiny a ciele“, ktoré sú platné aj dnes ).
My, starí rodičia, možno niektorí už prarodičia, máme morálnu povinnosť, ale hlavne nikdy nekončiacu sa povinnosť zakladateľa rodiny, vysvetľovať svojim prapotomkom, o čom je svet. Možno nám uveria skôr, ako svojim uponáhľaným rodičom, alebo zaneprázdneným učiteľom.
Samozrejme, aj medzi nami sú rozdiely. Nie všetci sme sa narodili v rovnakej posteli a šli rovnakou cestou života. Niekomu príroda pridala, inému ubrala, podobne aj spoločnosť. Niektorí z nás sú už unavení dôchodcovia a tešia sa odpočinku, iní by ešte dobíjali trh, politiku alebo spoločenské funkcie. A niektorí už medzi nami nie sú.
Ako to je s nami v skutočnosti, bude mať možnosť porozprávať sa na našom stretnutí. V mene organizátorov a myslím si, že aj v mene nás všetkých želáme tým, ktorí sú zrelí na oddych pokojné roky dôchodcu, tým, ktorí chcú ešte dobiť trh – dobré obchody a tým, ktorí ešte využívajú svoje skúsenosti vo verejnom živote, dobrý politický vietor.
Nadväzujúc na dobré tradície našich stretnutí po 10, 15, 20, 25, 30, 35 a 40--tich rokoch, sa zíďme, aby sme oslávili „našťastie“ už 43. výročie našich promócií.
Srdečne vás všetkých pozývame na stretávku 13. mája 2017. Prof. Ondrej Debrecéni
