November je čas, keď sa v spomienkach vraciame k tým, ktorých už nestretávame na univerzitnej pôde, ale boli jej súčasťou a tvorili jej históriu. Nie je to len už pomaly tratiaca sa zeleň, v ktorej sa skrýva univerzita vybudovaná na zelenej lúke bývalého nitrianskeho letiska, ale aj atraktívna majestátna aula, čo všetko je dnes národnou pamiatkou.
V tomto prostredí bol pripravovaný pre spoločnosť „živý produkt“, ktorý po zničujúcej vojne za takmer polstoročie, svoju odbornosť a presvedčenie zúročoval v procese, ktorý bol a bude stále pre národ prvoradý. To je nezmazateľný rukopis tvorivých rokov generácií, na ktoré nemožno zabudnúť. Je to obraz nášho vidieka, dedina zabudnutá a zabúdaná s dlhými radmi ostredkov (škvariek, políčok), hýriacich farbou nenapodobiteľného sfarbenia v každom ročnom období, viditeľných dnes už len na obrázkoch Martina Benku. Je to aj prezentácia ťažkej fyzickej práce s dediacou sa krivdou, brázdy odoranej susedovi, ktorá sa zmenila. Čia je to zásluha?
Genéza týchto zmien nebola náhodná. Za produkciou hodnotenou v 90-tych rokoch – výrobou chlebového obilia a mäsovo-mliečnym potenciálom, to nebola fikcia, bola to rodiaca sa zmena aj v myslení a prehodnocovaní pojmu moje - naše. Myšlienky „ soukromího vlastnictví nesmí byt dotčeno“, s doplnkom , že „ rolička – kravička“ sa stane základom pre náš budúci agrárny komplex sa nenaplnila a možno ani nenaplní. Veď donekonečna opakovaný mýtus , že bývalý režim „človeka okradol o majetok a pôdu“ nemôže mať všeobecnú platnosť. Áno, zbavil ho bremena ťažkej fyzickej práce, veľkovýrobnými technológiami vytvoril reálnu perspektívu lepších hospodárskych výsledkov, ale i zmierenia sa s myšlienkou, že naše je vlastne stále moje. V učebniciach bolo zakódované, že vlastníctvo výrobných prostriedkov z tohto obdobia bolo vlastníctvo štátne a vlastníctvo členov družstiev, teda pôvodných majiteľov, ktorí sa často rozporuplným hodnotením toho obdobia stávali základom toho, čo bolo v 90-tych rokoch realitou.
A tak z večera na ráno po štvrťstoročí sa nachádzame v situácii, že všemocné Európske spoločenstvo, vstúpilo na náš potravinový trh s viac ako 60%-ným podielom „zaručenej kvality“ (škoda že ju začíname triezvo hodnotiť až teraz), priemernou platbou na jednotku plochy zo spoločných fondov o polovicu nižšou oproti starým členským krajinám spoločenstva, direktívou ekologického opatrenia úhorovať asi 10 % obrábaných pôd a obmedzeniami, ktoré aj v živočíšnej produkcii vieme pomenovať. Pritom máme v súčasnosti viac ako 600-tisíc ha nevyužívanej poľnohospodárskej pôdy.
Takto videná skutočnosť je brzdou našej výrobnej činnosti a nemôže byť ľahostajná už pre spomenutý prienik zahraničných kupcov našej pôdy, ktorá je s prírodnými zdrojmi dedičstvom a nie kapitálom voľného obchodu. Tam je stále skrytý, hoci známy, no stále neriešený potenciál zamestnanosti, ktorý sme neprestali menovať „prezamestnanosťou“, s čím agrárny ekonóm, ale ani súdne zmýšľajúci človek nemôže celkom súhlasiť.
Prichádzajúce jesenné dni druhej polovice novembra veľmi živo a možno aj presvedčivo budú pripomínať udalosti novembra 1989, jeho zamat a nežnosť. To poznajú dnešní mladí ľudia len z počutia, alebo prečítaného textu. No za viac ako štvrťstoročie sa aj z dieťaťa stane dospelý človek a ten by mal mať dokonalý obraz o tom čo bolo, pretože to čo je, pozná zo skutočnosti, s ktorou sa každodenne stretáva.
Áno, aj miesta dnešného univerzitného prostredia prežili spolu s univerzitnou komunitou eufóriu hektických dní už tvrdo hlásiacej sa zimy na mítingoch v meste a na veľkom parkovisku terajšieho obchodného centra.
Rečníci, nie vždy najpovolanejší, ohurovali prítomných frázami o pluralite, dialógu, tolerancii, prosperite a demokracii. Následný okupačný štrajk študentov bývalej VŠP smeroval prvými krokmi pripojenia sa k hnutiu študentov v Prahe a Bratislave. Preplnené priestory stretnutí pedagógov a študentov (aula, prednáškové miestnosti) pri jednaniach, ktoré boli často búrlivé a nebolo ich málo, mali adresný obsah. Živá reťaz vytvorená okolo objektov VŠP mala zvýrazňovať vzájomnú spojitosť učiteľov a študentov v ďalšom výchovno-vzdelávacom procese. Bol to náznak, že veci verejné a problémy, ktoré existovali, možno riešiť proklamovaným zmysluplným dialógom.
Agronomická fakulta, ktorej som bol členom, ako každá mala svoj špecifický prístup k procesu pôsobenia a hodnotenia svojich pracovníkov, osobitne za 70. roky, ich odbornej úrovne, ľudského potenciálu a morálnym kvalitám a plnení si pracovných úloh. Dôvera pedagógom bola doplnená aj prostredníctvom rád študentov, demokraticky v tajných hlasovaniach príslušníkov tej ktorej fakulty, neskoršie študentským parlamentom, ale aj členmi akademickej obce. Často to bola oprávnená kritika vyučovacieho procesu, predmetu, ale aj učiteľa. Stabilizácia pomerov na VŠP sa uskutočnila postupne slobodnými voľbami. Podľa objektívne spracovaných volebných programov boli zvolené akademické senáty, voľby dekanov a rektora, pod prísnym dohľadom Ministerstva školstva SR.
Po inštalácii Akademických senátov v prvom štvrťroku 1990, došlo aj k vyrovnaniu sa s chybami 70. rokov, došlo k rehabilitáciám. Za 70. roky na pôde VŠP, ktorá bola príkladom toho, ako sa myšlienka „budovania socializmu s ľudskou tvárou“ v procese „normalizácie“ dala zneužiť.
Veď čo bolo zdravé jadro – vytvorené v tom období na tento skutočne nie obrodný, ale nemorálny normalizačný proces. Kto dal na jeho vytvorenie súhlas, kto ho ustanovil, kto dal moc previerkovým komisiám, aby rozhodovali o osude človeka, ktorý ťažko hľadal v tom čase a hľadá možno vysvetlenie dodnes, za krivdu ktorú na ňom spáchali.
Ako priechodné, ľahké, ale hlavne blízke bolo k odplate po novembri 1989 v spomenutých rehabilitáciách. Mnohé sa zdanlivo dalo napraviť odplatou, ale aj pokaziť v procese druhej normalizácie. Okrem tých, ktorí vedomí si svojich skutkov za spomenuté roky opustili zamestnanie, kto šikanoval bývalého rektora, dekanov, predsedov straníckych výborov členov Katedry marxizmu za ich činnosť v tomto období? Pracovali vo svojich funkciách pedagógov na VŠP až do odchodu na dôchodok. Táto skutočnosť je v kuloároch pracovníkov dodnes hodnotená rozporuplne – no je pravdivá. Na fakultu na svoje pôvodné miesta nastúpili mnohí, ktorí v 70. rokoch museli odísť zo zamestnania a pre ďalších bol otvorený pôvodne pozastavený odborný rast.
Mnohé sa zmenilo v aj systéme riadenia vysokých škôl, akademická sloboda, vznik nových organizácií komunikujúcich s ministerstvom v zastúpení vysokých škôl, z ktorých následne vznikla Rada vysokých škôl a Klub dekanov fakúlt slovenských vysokých škôl a iné.
Bezbrehá demokracia však mení celý systém vysokoškolského štúdia a tým aj život študentov. Hlavný ústupok bol spojený „s preťažením študenta výmerou vyučovacích hodín“ ktoré vraj bolo neúnosné. Zníženie počtu hodín priamej výučby, vyradenie učiteľa z výchovno-vzdelávacej činnosti (teda len prvej časti tohto dvojslovného výrazu), obmedzilo kontakty pedagógov so študentmi. Pôvodne učiteľ vstupoval do tohto procesu aj osobným poznaním a prístupom k študentovi. Orientáciou svojich osobných, spoločensko-kultúrnych a športových záľub, mohol študentov usmerňovať. Aj v druhej časti tohto vyjadrenia - vzdelávacej sa udiali prevratné zmeny. Kreditový poriadok, organizácia skúšok, organizácia celého vyučovacieho procesu. Študent ťažko spoznáva svojich učiteľov a nepozná ani svojich najbližších spolužiakov, vytvára sa viacstupňové vysokoškolské štúdium. Študentovi sa otvorila cesta do sveta.
V tomto krátkom obsahu je kvalitatívne, ale aj kvantitatívne zvýraznený proces po novembri 1989, ale aj otvorený prístup k niektorým ďalším problémom. Pre porovnanie však môžem uviesť, že život študenta do roku 1989 bol naplnený prácou v 5 dňovom pracovnom týždni. Aj dnes je taká úprava daná zákonom. Tento čas, bol určený na štúdium, kultúru, šport a osobné záľuby. Učiteľ nebol pre študenta záťažou ani mimo vyučovacieho procesu. Nebol a nemal byť za čo postrachom, bol to skôr priateľ konajúci nezištne. Rovnako spoznávanie sa študentov navzájom malo význam vo vzájomnej pomoci, nielen pri štúdiu, spoločnej praxi, povinnej a manuálnej, ktorá zvýrazňovala nutnosť a prospešnosť, ale aj ťažkosti budúceho zamestnania. Približovala realitu života po skončení štúdia. Každoročná ponuka zamestnania od vtedajších riadiacich zložiek rezortu okresov a krajov pre 5. ročníky končiace štúdium, to nebolo prázdne gesto, boli to ponuky funkcií, zárobkov, možnosť získavania bytov a pod. Už každoročne organizovaná zahraničná prax, to bola tiež otvárajúca sa cesta k širšiemu poznaniu.
Takto hádam treba pristupovať k hodnoteniu novembra, čo dal a čo vzal. Nedá sa ale stotožňovať so skutočnosťou, že najdôvernejším priateľom študenta, je jeho batoh, dnes dvojkolesový kufrík, ktorého obsah sa mení každý týždeň vlastne ani nie, len každý utorok a štvrtok, pretože okná študentských domov sú od štvrtka do pondelka tmavé. Čerň za oknami týchto príbytkov akoby nám spoločne pripomínala a zvýrazňovala dnešnú realitu. Toto nie je a nemôže byť výsledkom konštruktívneho dialógu, ktorého sme sa tak vehementne dožadovali a do ktorého sme práve v novembri vkladali toľké nádeje. Je to skôr výsledok toho, čo je okolo nás a čo možno napraviť. Napraviť tak, aby študent nebol ukrátený o to, čo bolo pevne zabudované v študijných plánoch, aby stratu času cestovaním realizoval pre cieľavedomé štúdium, aby sa mu pekné roky v kolektíve s ktorým je zviazaný celých 5 rokov štúdia nestratili.
A krátky odkaz terajším študentom.
Oslovte starých otcov, rodičov a známych, ktorí študovali (možno aj na bývalej VŠP), aby vám porozprávali o ich študentských časoch toho obdobia. Oni nie z prečítania a počutia od iných vám sprítomnia roky minulého storočia, môže to byť vyjadrenie výrečné, pravdivé a dôvodné o tom, čo znamená november 1989 a čosi viac.
