Tiahly zvuk fujary akoby vzdychol, za tým, že všetko už skončilo. Veleba Kráľovej Hole v ťažko odspievanej, ale stále prekrásnej pesničke „Na Kráľovej Holi..." rovnako odznela, a tmavá zeleň smrečín v údolí sa zvlnila a zašumela, akoby vyjadrovala svoj súhlas s tým, v tento jubilejný deň. Krojované ženičky a tých pár fujaristov sa tiež začali zberať a vrchol samotnej Hole pomaly osirel.
Považie, Pohronie s hradbou majestátnych Tatier sa tiež lúčilo s hŕstkou prítomných, ktorí merali sem cestu kvôli dátumu v kalendári. Bol 29. august 2011. Pohľad mnohých zablúdil ešte ďaleko na východ, kde z hmlistého oparu Karpát pred rokmi vystupovalo budiace sa ráno s brieždením nezabudnuteľných dní, ktoré nie z predmestia Plzne, ale odtiaľ' prinášali a priniesli zmrzačenej Európe už viac ako pol storočia mierového života.
Bol to aj pre mňa dôstojný rámec tohto augustového dňa, keď Vrch slovenskej vzájomnosti - Kráľova Hoľa - skutočne a mocne vyvolávala tie najvnútornejšie pocity a povedomie toho, čím sme boli, čím sme a čím chceme ostať. Nebolo v nich povyšovania, ale ani znevažovania ani výsmechu z minulosti. Nie 2. svetová vojna nebola len epizódou SNP ako s posmeškami túto časť histórie v našich národných dejinách novodobí tvorcovia dejín so škodoradostným úsmevom v úvodzovkovom vyjadrení volajú. Bola to vojna, keď rasová nenávisť' prekročila únosné medze ľudského zdravého rozumu a fašistická okovaná čižma s vidinou vyvolenej čistej árijskej rasy pošliapala všetky práva a slobody človeka.
Ak malý národ - nemajúci v histórii slávnych a mocných kráľov, vedel povstať' proti tomuto bezpráviu, určil si svoju hodnotu v Európe, ktorú mu nemožno upierať, znevažovať, pošpiniť a zahádzať' blatom.
S takýmito myšlienkami som sa vracal z temena Hole, keď' skracujúc si chodník som na plochom kameni priamo pred sebou uvidel bielu podlhovastú obálku. Aby ju neodvial vietor na rohu bola zaťažená kameňom. Bieloba papiera na ostrom popoludňajšom slnku kontrastovala s hladkosťou zvetranej skaly a miesto svojho úkrytu, skôr tejto neobvyklej schránky, ozdoboval aj malý horsky kvietok. Prekvapivejšie bolo, keď' som sa sklonil, že miesto adresy bolo napísané úhľadným čitateľným písmom „Komukoľvek", teda i mne, som anonymný, ale predsa adresát. Obálku som bez váhania teda vzal a vložil do svojho batoha. Keď' znova a znova čítam riadky textu, ktorý som prebral v tejto neobvyklej pošte, rozhodol som sa. Veď' nebol adresovaný len mne.
Stálo v ňom:
Priateľ' môj - ktokoľvek!
Nie raz som meral túto cestu, aby som v tomto termíne aj po nemalej námahe priblížil svoje myšlienky k ľuďom, ktorí sa v zlomovom období svojho života museli rozhodnúť.
Očami dieťaťa som videl skazu po zničujúcej vojne a holú nahotu toho, čo môže a čo priniesla
ľudstvu.
Očami dospievajúceho som pozoroval priodievanie sa do šatu, na ktorom bolo mnoho záplat, no ruky, ktoré skrývali ešte bolestivé rany, sa chopili toho najpotrebnejšieho najnutnejšieho. Príčinlivo, statočne, zmysluplnou pracou prispievali k dosiahnutiu všeobecného dostatku vo vzájomnej dôvere a rovnosti, urobiť' všetko, čo bolo potrebné pre budúci život v mieri.
Očami dospelého hodnotím skoro polstoročie, kedy nedostatku začalo ubúdať a perspektíva, aj triedne aj hranicami rozdeleného sveta, sa začala črtať reálna v prijateľnej podobe aj u nás. Nebolo všetko ideálne. Zrod nového spoločenského poriadku priniesol mnoho omylov a chýb, no či vyžadoval komplexnú demoláciu a zavrhol aj to, čo bolo užitočné, zostane trvalou otázkou, na ktorú dnešok a budúcnosť' prináša a prinesie odpoveď.
Pýtam sa sám seba a kladiem otázku, bolo obdobie do deväťdesiatych rokov naozaj len fikciou, ktorá mala predohru v ranom štádiu tvoriacej sa spoločnosti dômyselných zmien utopických socialistov, kedy nepochopená konkurencia stroja a ľudských rúk zahlušila prvé nesmelé pokusy usporiadať svet sociálne spravodlivo? Nebolo v myšlienkach a tézach, ale hlavne v realizácii náplne, že každý kto poctivo pracuje by mal byt' spravodlivo zhodnocovaný odmenou v systéme, ktorý mu tuto pracú zaručí?. Nie je teda v pojme demokracia skrytý obsah, že konať treba to, čo je ľudskej spoločnosti potrebné, a nie to, že každý môže nespútane robiť, čo sa mu zapáči? Sú tieto myšlienky naozaj pomýlené a zmätočné, že sa stávajú zdrojom kritiky a výsmechu? Bol to teda do deväťdesiatych rokov len premrhaný čas omylov, chýb chaosu?
Nie je na čase kritickým pohľadom hodnotiť už skoro štvrťstoročie po zmenách, ktoré sme nazvali nežnými a zamatovými, ktoré v realite dneška vystupujú v bezrozmernej nezamestnanosti, korupcii, kriminalite, nestabilite, v rezortoch kde sme boli úspešní, v rozvrátenom školstve, zbedačenom zdravotníctve a v stále vzrastajúcej sociálnej nerovnosti, devastovanej legislatíve... a neistote jednotlivca, to si stále neuvedomujeme. Vzrastá obrovský dlh štátu, to je vlastne dlh každého z nás voči veriteľovi, ktorý ho raz bude žiadať' splatiť. Kto ho splatí? Nezamestnaní? Novorodenci? Dôchodcovia? Bezdomovci? Veď' sú to všetci občania tohto štátu a štátna pokladnica je prázdna a papierové smetie, v honosných bankách, nekryté výsledkami statočnej práce raz stratí hodnotu.
Ak demokracia, ktorej sme sa začali tak vehementne na námestiach dožadovať, má mat' takúto podobu, tak sa naozaj musíme vracať k príkladom z minulosti a argumentovať.
Veď dávno zabúdaný obraz postavajúcich z minulého storočia a dožadujúcich sa práce je realitou dneška a vážnym mementom. Veď' to horšie môže postihnúť' mladého človeka a človeka v zrelom veku, ktorý záruku svoju a svojej rodiny mal a má v práci, ako zatvorená brána (dnes váženého podnikatelia akciovej spoločnosti, závodu, farmy), kde mal ráno nastúpiť' do práce. Dá sa to pochopiť? Nebolo by preto načase a prospešné rovnako účelné oprášiť obraz „toho starého pána", ktorý so šedivou bradou v nadživotnej veľkosti prihliadal z transparentov pri oslavách 1. májov, sviatkov prace, vlastne sviatku, ktorým povýšil svoje celoživotné dielo do rozmeru, ktorý mu nemožno upierať' ani dnes, pretože len plody konkrétnej ľudskej práce väčšiny, spravodlivo prerozdelenej, môžu byt' zárukou ľudského napredovania - nie stagnácie. Ich finálnu hodnotu však nesmie pohltiť' nenásytný moloch menšiny pažravých jednotlivcov združujúcich sa do národných a nadnárodných korporácií, ktoré ovládnu svet. Nebolo by vhodné na príkladoch z dneška zvýrazniť' to, čo je zhmotnením konkrétnej práce v kategóriách - mzda, hodnota, nadhodnota, peniaze, trh, zisk, kapitál a jeho kumulácia, v rukách jednotlivca, čo je príčinou vzrastajúceho napätia vo svete priodievajúceho sa do neurčitého, ale významovo veľmi dôležitého pojmu - kríza.
Je preto najvyšší čas nenechať' sa balamutiť', ale vidieť' triezvo aj nedávnu históriu. Čo priniesol dnes velebený vracajúci sa spoločensky poriadok národom Európy v tridsiatych rokoch minulého storočia? Nebola to len plaziaca sa hospodárska kríza, ktorá otriasla svetom, bola to aj agónia a kolaps európskeho kontinentu, čo v svetových dejinách fatálneho konca nepresiahla žiadna svetová katastrofa. Čo prináša dnes? Akosi rýchlo sme na to zabudli.
Kde sa podel obsah „čiernej jamy zívajúcej prázdnotou", ktorá zostala v deväťdesiatych rokoch po statočnej práci starých otcov a otcov dnešnej generácie. Bola ta jama naozaj čierna a prázdna? Z akých hodnôt sa teda z večera na ráno vytvoril nie fiktívny, ale skutočný obraz sídiel dnešných milionárov a miliardárov, ktorí si za nepreniknuteľnými múrmi užívajú to, čo vydolovali z tej „čiernej jamy". Kde je potom pokojná staroba tých, ktorým „rozdýchavajúci sa trhový mechanizmus” mal zabezpečiť sľubované výhody? Kde sú ilúzie dnešnej mladej generácie, ktoré sa mali rovnako naplňovať', kde sú záruky, že všetko speje k lepšiemu ak realita má celkom inú podobu.
Kladiem teda tento lístok na chladný kameň, ktorý nerozumie ľudskej reči, utrpeniu, žiaľu ani starostiam. Nechápe ani nedorozumenia medzi ľuďmi, bude len prostredníkom, verím že spoľahlivým, aj keď' adresa je nevýrazná. V mojom posolstve nie je ten pohľad no striedajúce sa ročné obdobia sprístupnené vnímavému sluchu v nezabudnuteľnej hudobnej skladbe, v ktorej pri pozornom počúvaní možno nájsť pokojne plynúci tok ročného obdobia, ktoré sprevádzalo život každého z nás. Počuť v nej aj rozvodnenú horskú riavu s hrmením a úderom blesku, ktorý nielen budí, ale rovnako zvýrazňuje aj peripetie dneška.
Zhrnul som obdobie plynúceho veku človeka, ktorý sa díval na svet otvorenými očami, ktoré sprevádzali biblické okamihy času „zbierania kameňov" a rovnako času „hádzania kameňov". Nehádzal som a nehádžem ani teraz, pretože zlosť', odplata a násilie neprinášalo a neprináša človeku nič dobré.
Bolo by preto plané zakončenie tej časti, ktorú som videl „očami dospelého" dnes už starca, pretože žlčou a nenávisťou podfarbené vyjadrenie by mohlo znevážiť' a znehodnotiť' moju snahu. Nemôžem sa však stotožniť s tým, čo nám je a našej náture také blízke, že nič nezmení. Že egoizmus, mamonárstvo, závisť a túžba po moci sú podstatné ciele snaženia človeka, ktorý upadol do morálneho bahna, z ktorého niet úniku. Treba veriť, ale aj konať' tak, aby sa slová tratiace sa z bežného slovníka - zodpovednosť’, čestnosť', obetavosť', dobroprajnosť', žičlivosť', vzájomná pomoc, sa tam znovu vrátili a ich dominujúci význam sa dostal do vzťahov medzi ľuďmi, no len vtedy, ak sa sami o to pričinia, aby nevšímavosť, ľahostajnosť', zábudlivosť,... nezahlušila reálne videnie dnešnej skutočnosti.
Je presne 70 rokov od 29. augusta 1944, keď mnohí ľudia pochopili, že aj sloboda za cenu vlastného života skutočne oslobodzuje. Vedie ho do vedomej činnosti, ktorá odhalila a odhalí jeho skryte schopnosti konať pre všeobecné dobro, porozumenie a tvorbu dostatku rozdeľovaného pre všetkých. Ľudia dokážu čoho sú schopní, dokazovali a dokázali to za necelé polstoročie vo výsledkoch, kde sa ukázala ich spôsobilosť'.
Mnohých som poznal, mnohých poznačila vojna, mnohých z činorodej a nezištnej prace, no mnohí sú mi neznámi. Z úcty k nim som neraz meral túto cestu. Skláňam sa nad ich pamiatkou a k textu, ktorý je v priloženej obálke, prikladám drobný kvietok.
A preto priateľ môj KTOKOĽVEK, tak som Ťa oslovil, možno obálku odveje vietor, možno nie, možno skôr prídu jesenné dažde a zapadne snehom. Ak nie - dostane sa do tvojich rúk a možno o jej obsahu sa dozvedia aj ďalší. Zamyslia sa nad obsahom môjho posolstva, pozrú sa na skutočnosť okolo nás, ktorá sa nás zdanlivo netýka - no týka sa.
Čo teda na záver? Prostredníctvom tejto neobvyklej pošty možno prečítate posolstvo, s meškaním, ale ako sami vidíte ani plynúci čas nezmenil nič na jeho obsahu. Odovzdávam vám preto pozdrav, odo mňa, ako aj Vám neznámeho človeka. Možno sa stotožníte s obsahom, možno nie, no zamyslite sa tak, ako nás všetkých o to žiada. Keď'sa koncom augusta (pri jubileu 72. výročia SNP) ozvena ťažko, ale pekne odspievanej veleby Kráľovej Hole tklivo vráti cez vrcholce smrečín na mohutnú kamennú hradbu a zmrkne, budem stáť' pri plochom kameni a možno sa aj dočkám nášho spoločného „neznámeho", aby so mu poďakoval aj za vás a podal mu ruku.
Obálku prevzal na Kráľovej Holi 29. 8. 2014
