Medzi najkrajšie aktivity starých ľudí patrí spomínanie na mladé roky svojho života. Najčastejšie sa spomína na obdobie vysokoškolského štúdia, na prednášky pedagógov, na internát, prvé lásky a priateľstvá. Ako prví absolventi PEF VŠP v Nitre z roku 1964 sa v súčasnosti stretávame každý rok v inom regióne Slovenska Začínali sme na Malokarpatskej vínnej ceste v Modre, ďalší rok v Levoči a Slovenskom raji, potom sme zavítali do Banskej Štiavnice a v tomto roku sa tešíme na stretnutie v Košiciach v európskom hlavnom meste kultúry. Opätovne budeme spomínať na študentské roky pred polstoročím...

Nebudem však písať o spomienkach, dnes chcem vysloviť obdiv nad životnou cestou jedného spolužiaka, s ktorým si život pohral, preveril jeho pevnú vôľu do krajnosti. S Ottom Burianom sme v roku 1959 začínali štúdium na VŠP v Nitre. Po jeho skončení sme sa „rozpŕchli“ po celom Slovensku. Otto zostal pracovať v Nitre, na škole, kde vyštudoval. Po nežnej revolúcii, ešte v roku 1989, sa pustil do podnikania, založil firmu zameranú na podporu podnikania so zahraničím. Bol medzi prvými „prebudenými“ podnikateľmi na Slovensku, zostavil ponukový katalóg slovenských výrobkov od súkromníkov i družstevných podnikov, ktorý rozoslal do tridsiatich štátov sveta. Ako zakladateľ spoločnosti sa v roku 1990, spolu so svojím obchodným partnerom, vybral na dlhšiu pracovnú cestu do Ameriky. Precestoval tisíce kilometrov, absolvoval desiatky mítingov s krajanmi, podnikateľmi, politikmi, vysvetľoval poslanie svojej spoločnosti a súčasne propagoval Slovensko. Odvážneho podnikateľa prijali i na pôde Kongresu a Senátu USA, rozhovor s ním uverejnili noviny New York Times i The Morning Call. Firma sa pomerne rýchlo uchytila na trhoch, v roku 1992 expandovala i do západnej Európy.

Nášho spolužiaka čakala ho úspešná kariéra, nebyť choroby, ktorá ho v marci 1993 položila na lôžko. Dostal mozgovú príhodu, ktorá mu náhle pretrhla všetky plány. Takmer mesiac bol v bezvedomí, balansoval na hranici života a smrti. Schudol dvadsaťpäť kíl, stal sa nepohyblivým, odkázaným vo všetkom na pomoc iných. Tri mesiace sa pohyboval iba na invalidnom vozíku. Nasledovali mesiace rehabilitačného cvičenia, potom vozík vystriedali barly a pevná vôľa mu pomohla postupne sa naučiť chodiť. Po mesiacoch a rokoch tvrdého cvičenia sa prinútil i pätnásťkrát denne vyjsť na siedme poschodie a späť. Vďaka svojej rodine, manželke Vierke a dcére Bibiane sa mu podarilo „vystrábiť“ z choroby. Začal sa venovať svojmu hobby, zberateľstvu umeleckých obrazov.

Od tejto udalosti uplynulo už dvadsať rokov. Zobrali sme fľašu modranského vína a traja spolužiaci, dnes už so šedivými vlasmi, sme Otta navštívili doma na sídlisku v Bratislave a pospomínali na študentské roky. Ako „hnojári“, absolventi súčasnej Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, sme v rozhovore venovali pozornosť aj nášmu poľnohospodárstvu, ktoré je v súčasnosti v „kóme“. Potravinová sebestačnosť Slovenska je už minulosťou, potravinové aféry na Slovensku, ale i v EÚ pravidelne mesačne ohrozujú zdravie našich obyvateľov. Musíme však dúfať, že pevná vôľa nášho spolužiaka Otta bude vzorom i pre naše ochromené poľnohospodárstvo a aj ono sa postupne „vystrábi“ zo svojej choroby. Uzdravenie agrorezortu je však beh na dlhé trate, niekedy trvá až desiatky rokov. Spomienky na mladosť sa silne prelínajú so súčasnosťou.