Kremnické pohorie s porastom smrečín a bučiny po oboch stranách zvážnic, zdanlivo veľavravne, ale mlčaním, sa prihováralo všetkým , ktorí 26. januára 2013 merali túto cestu nie prvý raz. Okolitý les dospel prakticky do polovice rubného veku a človek vedno s ním. Tá jeho cesta nebola a nie je neznáma. Vedel kam kráča. Krahule, Skalka, Kordíky, Králiky, Banská Bystrica. Fenomén nie impulzívneho, ale pretrvávajúceho náboja, ktorý nepominul ani po 40-tych rokoch, to bola a zostane Biela stopa SNP.
Mlčky som aj tento rok odmeriaval predpísaný výmer a zamýšľal sa nad motívom svojho konania. Pohotová odpoveď bola – z úcty, obdivu, vďaky, ale predovšetkým je to pochopenie maličkého zlomku toho, čo precíti človek, keď mieni niečo vykonať s tým najúprimnejším a najušľachtilejším úmyslom. Stotožní sa vnútorne s tým, že nie dobrodružstvo , velikášske gesto, lacné hrdinstvo, ale ani panika neboli základom pre skutky ľudí zlomového obdobia rokov 1944-45, veď cenu vlastného života si vedeli zhodnotiť sami najlepšie.
Preto pre mňa bola a zostane Biela stopa SNP tým, čo iskrilo pri jej zrode a stále živých spomienkach na skutočne prežité udalosti spomenutých rokov. Nesúhlasím s ľuďmi, ktorí bezdôvodne, ľahkovážne a bez náležitého uváženia a zdôvodnenia „amputovali" z jej názvu tú druhú časť podstaty a motívu. Táto trojslovná skratka nestratí v dejinách nášho malého národa svoj význam. Preto som sa každý rok s hlbokou úctou skláňal pred rednúcim radom tých, ktorí stáli na štarte tohto nášho národného podujatia a priamo sa v ňom zúčastnili.
Stopa- stopy, kde a koľkými som prešiel, čím merať ich hodnotu - ročníkmi, časom, vzdialenosťou či kúskom drobného spomienkového kovu za účasť? Za 40 rokov je to viac ako 1500 km, čas naplnený spomienkami, slnečné, ale mrazivé severské dni, malebné končiare Álp s hmlistými údoliami, veleba krásnej prírody ako u nás doma, vyplnená prívetivosťou a priazňou toho najširšieho okolia. Len naša „biela, ale okyptená stopa" akosi osirela. Kde sa podeli ženičky stojace na priedomí svojich obydlí na Králikoch s kúskom slaninky v rukách - často i kalíškom, no s žičlivou poznámkou: „Do Bystrice je ešte ďaleko.“ Kde je Krahulská lúka s koridormi nie pre stovky, ale oveľa väčšie množstvo účastníkov, kde lemujúce rady vďačného publika? Preto vidina všetkých dobrých priateľov, ktorí ako ten dospievajúci les spomenutý v úvode, dovŕšili svoj rubný vek, no majú svoje miesto na stope, rovnako spolupracovníci z bývalej VŠP a študenti, ktorí vedeli do posledného miesta zaplniť školský autobus vo februárovom termíne Bielej stopy SNP, ma sprevádzala aj v tomto 40. jubilejnom ročníku.
JK
