Výskumníci a ich objavy majú svoj osud. Často vrtkavý a rozporuplný. Záleží od toho, z akého uhla pohľadu na nich ľudstvo hľadí, či ich vynálezy využije v prospech dobra, alebo zla. Príkladom je život a práca geniálneho nemeckého fyzikálneho chemika Fritza Habera, nositeľa Nobelovej ceny z roku 1918.
Na pomníku, ktorý Haberovi postavili v roku 1952, sú vyryté slová vedca Maxa von Laueho: "Haber bude žiť v dejinách ľudstva ako človek, ktorý získal chlieb zo vzduchu a preslávil sa v službách svojej vlasti a celého sveta." Skutočne, bol to geniálny vedec a technológ a význam jeho objavov je veľmi veľký. Po stáročia sa ľudstvo stretávalo s obdobiami veľkých hladomorov, pretože pôda nebola schopná nasýtiť všetkých. V 19. a na začiatku 20. storočia sa zistilo, že poľnohospodársku produkciu do veľkej miery môžu ovplyvniť dusíkaté a fosforečné hnojivá. Poľnohospodári sa v tej dobe spoliehali na čílsky liadok a vtáčí trus (guáno), ktoré sa väčšinou dovážali z Južnej Ameriky. Treba dodať, že to vôbec nebolo lacné riešenie. Iba nájdenie nových zdrojov dusíka mohlo teda na začiatku 20. storočia odvrátiť hrozbu hladomoru. Bol to práve Fritz Haber, ktorý v roku 1905 začal s výskumom transformácie dusíka na čpavok a v roku 1909 objavil, ako vyrobiť amoniak z dusíka a vodíka, súčastí vzduchu. Podarilo sa mu vyriešiť syntézu čpavku reakciou dusíka a vodíka pri tlaku 200 atmosfér, teplote až 500 stupňov Celzia, za použitia uránu a osmia ako katalyzátorov. Behom niekoľkých rokov v spolupráci s vynikajúcim inžinierom K. Boschom vyriešil priemyslovú výrobu čpavku, základu pre výrobu priemyslových hnojív. Bez zveličovania možno povedať, že tieto hnojivá zachránili milióny ľudí od hladu a umožnili rast ľudskej populácie v začínajúcom storočí.
Nositeľ Nobelovej ceny? Vojnový zločinec?
Keď mu bola v roku 1918 udelená Nobelova cena za priemyslovú syntézu amoniaku z dusíka a vodíka, neobišlo sa to bez protestov. Keďže Nemecko bolo vo vojne, Haber sa v uplynulých rokoch zaujímal aj o vojenské využitie chemických látok. Kyselina dusičná je totiž aj základom pre výrobu mnohých výbušnín. Spojenci nazvali Habera vojnovým zločincom, keďže sa podieľal na vývoji bojových plynov a použití chlóru v bojoch prvej svetovej vojny. Táto práca mu priniesla aj osobnú tragédiu do rodiny, keď jeho manželka, takisto chemička, spáchala samovraždu na protest proti tejto činnosti. Haber však napriek tomu pokračoval vo výskume chemických zbraní a ochrane proti nim. Podieľal sa na výrobe pesticídov a dopomohol aj k výrobe Cyklónu B, ktorý nemeckí fašisti v druhej svetovej vojne zneužili na likvidáciu nežiaducich v plynových komorách koncentračných táborov.
Z vlastenca vydedenec
Rozporuplný život tohto vedca sa začal v roku 1868 v meste Vroclav (teraz súčasť Poľska), v rodine obchodníka s chemikáliami a farbami. Matka mu zomrela tri týždne po pôrode. Pôvodom bol Žid, ale v roku 1892 konvertoval na kresťanstvo. Študoval v Heidelbergu a na Technickej univerzite v Berlíne, kde promoval v roku 1891. Záujem o chemickú technológiu ho priviedol na Federálnu technickú univerzitu do Zürichu. Najväčšie úspechy dosiahol na Technickej univerzite v Karlsruhe, kde bol v roku 1896 menovaný za docenta a v roku 1906 za profesora fyzikálnej chémie a elektrochémie. Od roku 1911 bol riaditeľom Ústavu fyzikálnej chémie a elektrochémie cisára Wilhelma v Berlíne. Po 1. svetovej vojne, keď bolo Nemecko v ekonomickej kríze, chcel mu pomôcť a venoval sa výskumu získania zlata elektrochemickou redukciou z morskej vody. Projekt sa pre mimoriadnu finančnú náročnosť neujal. V roku 1933 emigroval Fritz Haber pred nástupom fašizmu do Švajčiarska a o rok neskôr v Bazileji zomrel. Nebol len veľkým vedcom, ale aj vlastencom a po rokoch zanietenej práce pre Nemecko ťažko znášal zmenu politickej situácie vo svojej vlasti.
Zo zahraničných zdrojov spracovala
KATARÍNA POTOKOVÁ
(12. 12. 2008)
