Čerstvo vytiahnutý z chlebovej pece s vpečeným zbytkom kapustového listu na spodnej strane kôrky. To je spomienka na dni dávno uplynulého detstva a na matkine slová: „Je v ňom aj podiel tvojej práce z pozbieraných kláskov obilného poľa, z opusteného strniska“. Slová dnes ťažko zrozumiteľné, ale pravdivé. „Akéže klásky, aké pole, aké strnisko, aký kapustový list, aká chlebová pec?“
Je to len vidina dávna, alebo sú to dopichané bosé nohy a ohnutý detský chrbát vedľa prácou zodranej matere. Zdvihnúť aj ten posledný klások, a tak zachovať úctu a vážnosť k celoročnej práci toho, kto chlieb dorábal a dorába ho dodnes. Odložený cep na povale, malebné obrazy kosca so žnicou s kosákom, kríže snopov v zlatistom slnku leta už len sporo, ale možno ešte vidieť na švíkoch polí Hriňovských lazov, na Spiši a na Orave. Fotografia dopĺňa postupnosť tejto scenérie hrsťovou kosačkou firmy Knotek-Melichar, ktorá nahrádza kosca a do kontextu už často aj filmovou technikou zapadá samoviazač. Zostáva však nesmierne ťažká práca, pri ktorej „parná mašina“ zvukom parnej píšťaly zvoláva svoje osadenstvo na určené miesta. Doslova a do písmena „od svitu do mrku“, zvoz snopov z poľa, ktoré prechádzajú cez útroby nenasýtneho žrúta mlátiaceho bubna stacionárnej mláťačky – slama – plevy – stoh a vrecia vymláteného obilia, tak sa to uberalo, nič sa nedalo uponáhľať a ten spomenutý klások patril k tomuto každoročnému koloritu.
Klások ku klásku, zrnko k zrnku a čas už skoro dospelosti. Pod dohľadom prísneho, ale nesmierne ľudského vedúceho „kontrolnej skúšky kombajnov Varšavského zoskupenia žatvy roku 1960“. Najprv výber „kontrolórov“ na poliach Palárikova, potom reálna práca naostro na teritóriu výskumného ústavu v Prahe – Ruzyni. Aj keď nás po výbere zostala necelá desiatka, zisťovanie parametrov stratovosť strojov, výkon, spotrebu PHM, poruchovosť, sme zvládli k plnej spokojnosti riadiaceho medzinárodného štábu. Keď sa ma dotyčný vedúci opýtal, čo si mienim za výplatu z Prahy doniesť domov, odpovedal som, možno oblek, ak naň bude dosť. Bolo a ešte aj zvýšilo. A vtedy som znovu ocenil hodnotu kláska a obilného zrnka. Rovnako hodnotu úsilia človeka, ktoré ho viedlo k tomu, aby tých zabudnutých kláskov zostalo na poli čo najmenej a mozaika žatiev z minulosti zostala len spomienkou.
Pri pohľade na mohutný stroj, ktorý sa dnes preženie cez obilný lán, a v ktorého útrobách mizne obilné more, vidím mozaiku toho, čo bolo a porovnávam s videnou skutočnosťou. Poodhrniem slamu, hľadám nevymlátené klásky a zrnko v rozptýlených plevách. Obsluha z klimatickej kabíny nechápavo pozerá, čo sa tam motám a senzory ovládajúce činnosť stroja rovnako mlčia – moju prítomnosť nevnímajú. Veď na čoby aj, oni sú kontrolórom – a spoľahlivým.
Nevdojak spájam v spomienkach to biblické minulé i prítomné „a v potu tvári chlieb svoj dorábať si budeš,“ s tým svetským, ktoré za pol storočie hľadalo a našlo svoje naplnenie. Budeš však dostupný rozumnému konaniu a budeš hľadať cesty, ako zbaviť človeka ťažkej fyzickej práce, do správneho poradia a postupnosti zaradíš „naj“ svojho ušľachtilého povolania a v zmysluplnom účelnom poriadku usmerníš svoje kroky k dosiahnutiu všeobecného dostatku pre iných i pre seba.
Aké by to všetko mohlo byť jednoduché, keby sa napĺňala táto predstava podľa scenára, ku ktorému sme smerovali a ku ktorému sme boli tak blízko. Dožinky s farebným vencom bohatého leta, ktorý hýril nielen farbami, ale doslova aj bohatstvom poctivo obrobeného poľa, plných maštalí a oduševnenia tých, ktorí ho ovenčili nie frázami prázdnych slov, ale obsahom potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti. Presvedčení, že to, čo sa doma dorobilo, bude stačiť, dokázali sme to nielen sebe, ale i okolitému svetu - kde sa to všetko podelo? Aká bývala augustová dožinková Nitra, aká je dnes a aká by mohla byť?
Klamné je naše presviedčanie, že všetko je v úplnom poriadku, i keď dobre vieme, že polovica potravín na našom trhu je z dovozu, že sú kvalitnejšie, ako boli „predražené naše vlastné“ a čo je najnepochopiteľnejšie, stále sa nevytvára priestor a podmienky, aby sme si ich dorobili sami na pôde, ktorú nechávame zarastať burinou. Vytvárame „biele plochy“ pre vlastníkov (reštituentov a bohatých kupcov často aj zo zahraničia), ktorých záujem sa triešti na všetkom inom, len nie na pôvodnej produkcii. Obávajúc sa nezdôvodnenej „prezamestnanosti“ vytvárame protipól, ktorý vo forme ťaživého bremena tlačíme pred sebou. Otvorme okno dokorán a pozerajúc sa do minulosti, nazrime aj za horizont, ktorý je pred nami. Sme stále jedinou ustanovizňou, ktorá pripravuje ľudí, spoluzodpovedných za výživu národa. Rozptyl učebných odborov a študijných programov prispôsobujeme požiadavke súčasného trhu, no nezabúdajme, že dominujúci profil pri finalizácii našich záujmov by sa nemal stratiť. Nevyhneme sa tomuto údelu, ktorý nám doba dnes, ale i zajtra bude nástojčivo prinášať v zložitých podmienkach nie lokálne, ale globálne sa meniacich pomerov súčasného sveta, a to nielen v rovine politickej, ale i hospodársko-ekonomickej.
Preto zamyslenie nad bochníkom chleba nemusí byť na škodu. Bol aj z kláskov opusteného strniska, na ktoré pomaly zabúdame, rovnako ako na postupne tvoriacu sa prosperitu nášho agropotravinového komplexu a ľudí, ktorí ho tvorili. Nebol bez chýb, nehaňme ho, nebol taký odsúdeniahodný, aby nebol zdrojom poučenia aj pre dnešnú dobu.
