(Úryvok)
Život stratený a nájdený v čase. Ako začať? Pascou detstva, v ktorej som chytená, ja terajšia, súčasná, sediaca desiateho októbra 2006 v záhrade na bielej lavičke na Zajačej Doline s hlavou inde, v ktorej sa prebúdzajú fragmenty archívov tela, duše, ducha: formujúc to pamäťou a spomienkami v nej uloženými na pamäti. Rozmýšľam, čo by ma mohlo udržať v tomto stave zrodu a zároveň poznania počas vymedzeného času písania.
Budú to subjektívne pamäti. Subjektívne písanie, príbehy, fotografie, dokumenty a subjektívna interpretácia, ktorú ponúknem. Šesťdesiatštyri - toľko je mojich rokov tu na tejto zemi, tak asi bude čo vyberať. Voľakedy som bola presvedčená o tom, že ak všetko nemilosrdne preciťujem a potom o tom nemilosrdne napíšem, potom nájdem aj to pravdivé slovo. Už dávno viem, že divokú nespútanú krásu sa nedá opísať divoko a nespútane. Literatúra potrebuje disciplínu. Treba pozerať pozorne na to, čo vidíme. Písanie, to moje bolo vždy sebazáchovnou činnosťou a preto neviem, milý čitateľ, čím budú tieto pamäti, či budú viac pre mňa alebo pre teba, alebo nájdem zlatú strednú cestu? Tak si dopredu udeľujem licenciu najvyššej subjektivity zároveň ale predpokladám, že to subjektívne zapadne do objektívneho sveta a bude to zrozumiteľné aj pre nezainteresovaného čitateľa. Nebudem predkladať rébusy, ale určite je v živote každého životné obdobie, o ktorom nerád píše, či už s ohľadom na seba alebo na blízkych žijúcich, ktorých by sa to mohlo dotknúť.
Okrem toho aj ja, tá, ktorá píše, aj môj čitateľ, ktorý to bude čítať, musíme rátať s prejavmi iného uhla pohľadu na určité udalosti, ktoré máme každý iné. Okrem toho som blíženec a deliaca čiara medzi dvomi vo mne je nejednoznačná, a ak je, tak dvojznačná, existujú najmenej vždy dve možnosti interpretácie každého príbehu, citu, činu.
Pokúsim sa z prepojených fragmentov môjho života vytvoriť text, ktorý by svojským lúčom nasvietil môj život a zároveň v pozadí, alebo v popredí? mojich súčasníkov a svet, ktorého som časťou, hoci som: „zo sveta vyklonená", ako o mne raz veľmi presne povedal kolega básnik Jožko Mihalkovič.
Pokúsim sa rozdeliť si to na zmysluplné časti, ktoré možno nebudú vždy postupovať v časovej lineárnosti, ale azda nakoniec vytvoria vytúžený celok z jednotlivých segmentov.
Jednotlivé obdobia našich životov sú pokryté pokožkou celku, z ktorého pochádzajú, a je len na tom, kto ich reflektuje - teda na mne a na tom, kto ich bude čítať, aký výsledný tvar polymorfného času a priestoru sa podarí určitým radením získať.
Od jedného obrazu k druhému obrazu, od zážitkov, pocitov, pomocou záchytných bodov, fotografií, denníkov, listov a mojich básní, pomocou počutého o detstve a rodine, z toho, čo sa ma dotklo z vonkajších udalostí, chcem rozvíjať pomalý postup v labyrinte času, v ktorom sa mieša to, čo sa stalo, to, čo sa mohlo stať, to, čo sa malo stať...
Vlastne to takto rozdelene a nakoniec zložene asi muselo byť najbližšie pravde, verím na osud a na to, že v priestoroch Božej prozreteľnosti sa stretnú tí, ktorí sa museli stretnúť, a stane sa to, čomu sa nemôžeme vyhnúť...
Mojou úlohou bude napísať: cenzúrou vedomou mi budú ešte možno žijúci, a pamäti (moje) by nechceli ubližovať, cenzúrou nevedomou bude zabúdanie, ktoré vytlačí z pamäti to, na čo nechceme spomínať alebo čo naša citová pamäť nepokladá za potrebné pre obraz reality, ktorá sa rozprestiera širšie, ako je náš osudom určený výsek.
Pokúsim sa preskúmať vnútorné i vonkajšie záhrady detstva, dospievania a dospelosti, nájsť to, čo ma vytváralo a vytvára takú, akou som, akou som sa stala.
Zjavia sa obrazy rozochvenia, ktoré budú možno fotografované filtrom času, iné ako vtedy, keď sa zjavili dieťaťu či školáčke, maturantke alebo mne už dospelej. Územie vízie vlastného života je bohatšie, ako si ho predstavujem, presahuje nás, žije si svojím životom, ale kráča s nami ako tieň, ako báseň, ako svetlo. „Naozaj má ľudský život veľa verzií, a to nielen možných, ale reálnych," píše vo svojich pamätiach Ivan Kadlečík. Čiže máme viac životopisov, áno, ale len jeden je náš skutočne vlastný. Kto rozhoduje o tom, ktorý? Ja? Možno. Sotva?
Životopis ako tieň? Vlastne bolo mojím prvým básnickým textom akési stručné presné zachytenie, „Napísanie tieňa" - asi v maturitnom ročníku na jar 1959. Text nemám, pamätám si ho len vizuálne, obsahovo nejasne: Ceruzkou na linajkovom papieri zo zošita, ale moje riadky sa neprekrývali s vytlačenými, mali svoj spád, raz šikmo hore, potom dolu, ako lúče svetla v októbri sa tiahli po stránke, písmo spočiatku úhľadné, na konci nečitateľné a veta nedokončená.
Pokladám ten stratený list papiera za prvý text, hoci je to možno nespravodlivé voči vetám z písaniek z prvej a druhej triedy, kde sa zjavila prvá presná veta: „Ja veľmi ľúbim písanie a čítanie." Tak.
Autobiografia ako moja ruka ukazujúca na mňa.
