Nedávno ma jedna redakcia oslovila, aby som napísala niečo na tému môjho prvého stretnutia s novinami. Hneď to vo mne zablikalo, veď ja určite patrím do tej (velikánskej) kategórie ľudí, ktorí si bežné ráno nevedia predstaviť bez čerstvých novín. Stačí mi ich pri káve len otvoriť, nadýchať sa vône tlačiarenskej černe, preletieť očami titulky a deň môže začať. Čítanie sa odkladá na večer. Je to taký zaužívaný rituál, od detstva. Vždy sme striehli, kedy poštár vloží naše obľúbené noviny do schránky.

Ale vrátim sa k položenej otázke. Moje prvé stretnutie s novinami bolo vskutku netradičné. Nečitateľské, veď som vtedy ešte nevedela čítať! Týkalo sa - novinového papiera. Naša mama každý piatok pekávala chlieb. Doma zamiesila cesto a vykysnuté ho v uzlíčku odnášala do pekárne. Pretože pec je pec a nemožno ju nahradiť nijakou elektrickou trúbou. Takto uvažovali mnohí, uzlíčkov cesta tam bolo neúrekom, a tak ich bolo treba nejako rozlíšiť. A tak mama odstrihla kúsok bieleho okraja novín, tie boli vždy poruke, navlhčila hrot atramentovej ceruzky a veľkým písmom napísala naň iniciálky nášho priezviska, dve litery L. Starý pekár v zamúčenej zástere, rozhorúčený od sálavého tepla, cesto ešte trochu vylepšil, z ošatky ho preniesol na veľkú lopatu a náš pripravený staromódny "čiarový kód" prilepil na bochník. V peci papier síce trochu ožltol, ale úlohu splnil. A tak sme si potom podľa neho ten svoj upečený produkt na polici okamžite našli! Život našich novín sa tak predĺžil a nadobudol druhotnú informačnú hodnotu. Ale to sme už zabŕdli do iného cesta!

K. POTOKOVÁ