Je päť hodín ráno. Zobudil ma opäť raz ten zvláštny pocit, že bude zvoniť budík. Nemá význam presviedčať telo, že ešte nemusí vstávať. Pomaly ukladám posledné veci do kufra a dúfam, že ho ešte niekedy zatvorím. O pár hodín nato sedím už (ja plus ďalší "erasmák") nedočkavo v aute.
Každý, kto aspoň raz prechádzal naprieč Rakúskom, vie, o čom bude moja cesta. Zelené kopce, občasné jazerá, kvetmi zdobené samoty, všadeprítomné kravy a krásny výhľad. Odmalička milujem hory, takže je hneď jasné, že krajinu, ktorá sa na najbližší semester stane mojím domovom, si tiež zamilujem.
Po piatich hodinách s nosom nalepeným na okne úspešne prichádzame do Kufsteinu - maličkého, prívetivého mestečka v tirolských Alpách. Víta nás usmiata pani domáca, s ktorou sa jednoducho nedá inak ako po nemecky a vedie nás do obrovskej izby na poschodí. Po ceste stretávame vykukaného talianskeho suseda, ktorý nás úpenlivo prosí o naše prekladateľské služby, lebo sa doteraz len márne snažil dohodnúť s našou milou domácou. Ako slušná vzorka nášho národa, pomáhame mu.
Na prvý pohľad sa zdá, že všetko bude super. Veď uvidíme...