Predposledný septembrový víkend akoby sa na našej škole vrece roztrhlo so stretávkami absolventov. Ak sa nemýlim a moje údaje sú hodnoverné, bolo ich zo päť. Po toľkých a toľkých rokoch...Vzácne chvíle návratov, do spomienok na najkrajšie roky mladosti, na perné chvíle pri skúškach, na učiteľov a ich "muchy" alebo obľúbené bonmoty. Pre mnohých návraty do nášho mesta, veď po štúdiách ich osud zavial na do štyroch svetových strán. Už týždne či mesiace sa pripravovali na túto udalosť. Lebo že to udalosť je, to prezrádzajú slzy lesknúce sa v očiach mnohých z nich. Čím viac rokov ubehlo od slávnostnej promócie, tým je dojatie zo stretnutia väčšie. Kto príde? Kto už nikdy? Spoznáme sa? Nakoľko sa roky podpísali na našich tvárach (a aby sme to brali s humorom, aj na našich kilách)? Otázkam niet konca kraja...Slzičky uschli a na rad prichádzajú fotky zo svadieb detí, z milovaných vnúčat.
Stretávka je občas aj miestom rozkošných omylov. Tak ako aj teraz. Ku skupinke bývalých spolužiakov pristupuje atraktívna dáma, očividne mladšia, ako ostatní. Družne sa zapojí do debaty...ale témy akosi nenadväzujú. "Ktorá že ty vlastne si, do ktorého ročníka si chodila?", toť otázka. Odpoveď je podnetom na výbuch smiechu. Spolužiačka z SPU to síce je, ale z ročníka, ktorý končil o päť rokov neskôr...
No povedzte, nie je to krásne? Na našej univerzite končia svoje štúdium ročne stovky mladých odborníkov. Za roky sú to tisíce. A nakoniec, keď sa to tak vezme, veď sú to všetko spolužiaci, niekoľko rôčkov hore - dole! Čo je podstatné? Že sa rok čo rok stretávajú a na pôde svojej školy hľadajú (možno) stopy, ktoré tu zanechali. A stará dobrá alma mater sa ich návratu vždy veľmi teší.