Katedra hydinárstva a malých hospodárskych zvierat s hlbokým zármutkom oznamuje, že 2. septembra 2005 vo veku 75 rokov náhle zomrel bývalý dlhoročný pracovník a pedagóg
doc. Ing. MILAN STÁREK, CSc.
Poznali sme ho ako dobrého človeka a odborníka, ktorý sa svojou dlhoročnou prácou zaslúžil o rozvoj hydinárskej veľkovýroby a chovu kožušinových zvierat.
Kolektív KHMHZ
Za docentom Stárekom
Náš ročník končil štúdium druhou štátnou skúškou na VŠPLI v Košiciach, prípadne v jesennom termíne v Nitre, kam sa poľnohospodárska časť v roku 1952 premiestnila. Kto by si nepamätal predsedu nášho ročníka, územčistého maturanta oravského gymnázia v Trstenej s bohatými kučeravými vlasmi gaštanovej farby! Kto nezaspomína na to horúce leto v Nitre, na nášho najmladšieho kolegu, verného kamaráta, dobrého človeka a priateľa? Rozvážny mladý absolvent zakotvil ako asistent na Katedre špeciálnej zootechniky u prof. Chomkoviča, ktorý ho poveril vedením cvičení, na ktoré sa musel veľmi svedomite a zodpovedne pripravovať. Húževnato študoval, lebo jeho cieľom od prvej chvíle bola vedecká činnosť. Po odchode prof. Chomkoviča sa ujal vedenia katedry prof. Anton Grom a Ing. Milan Stárek bol jeho zástupcom. Neskôr bol ustanovený za vedúceho Katedry chovu drobných hospodárskych zvierat. Jeho študijný odbor - chov kožušinových zvierat - mal plné uplatnenie v praxi, kde sa s jeho odbornou spoluprácou vybudovalo niekoľko významných fariem. Jednu z nich, v Matúšove pri Galante, zameranú na chov líšok a noriek sám viedol, keď po roku 1969 musel zanechať pedagogickú prácu na VŠP.
Nepoddal sa, hoci podmienky pracovné a životné neboli ľahké. Odlúčený od rodiny, ďalej vytrvale a húževnate pracoval, hoci sa nemohol podeliť so svojou prácou a výsledkami, pretože mal (ako aj mnohí ďalší kolegovia) zakázanú publikačnú činnosť. Pevne však veril, že raz príde čas a jeho pedagogická, publikačná a politická činnosť bude prehodnotená a rehabilitovaná! Dožil sa toho, aj verejného ospravedlnenia v dvojtýždenníku Poľnohospodár a bolo mu umožnené vrátiť sa na pôvodné pracovisko a vykonávať pedagogickú činnosť. Kolektív bývalých spolupracovníkov ho s radosťou privítal a nášmu priateľovi a kolegovi Milanovi nerobilo problém v tichosti a skromnosti poctivo pracovať v staronovom kolektíve. Po dosiahnutí 65 rokov života odišiel na zaslúžený odpočinok.
Celý život sa venoval práci. Aj posledné roky svojho života, keď ho prenasledovali rôzne choroby, plne a s láskou sa venoval rodine. Jeho smrťou strácame vynikajúceho odborníka, verného kamaráta, dobrého človeka.
Za všetkých kolegov, priateľov a susedov
Otmar Hyrošš
---
Katedra špeciálnej zootechniky FAPZ s hlbokým zármutkom oznamuje, že 24. septembra 2005 vo veku 80 rokov náhle zomrel dlhoročný kolega, vzácny človek a odborník
prof. Ing. VLADIMÍR HUČKO, CSc.
Na poslednej ceste sme ho odprevadili 27. septembra na Párovskom cintoríne.
Česť jeho pamiatke!
Za profesorom Hučkom
Koncom septembra sa poľnohospodárska verejnosť navždy rozlúčila s prof. Ing. Vladimírom Hučkom, CSc., významným odborníkom, ktorý svoju vyše polstoročnú výskumnú, vzdelávaciu, výchovnú a publikačnú činnosť zasvätil slovenskému chovu koní. Ťažko slovami vyjadriť žiaľ a smútok jeho spolupracovníkov, bývalých študentov, nad odchodom človeka so vzácnymi ľudskými vlastnosťami, chápavého, ale aj bojujúceho za svoje názory v každej situácii. Vladimír Hučko sa narodil 24. júla 1925 v roľníckej rodine v Starej Turej. Po maturite na Vyššej škole roľníckej v Košiciach v roku 1945 vyštudoval Vysokú školu zemedelskú v Brne, kde bol promovaný v roku 1950.
Na Katedre špeciálnej zootechniky pracoval od roku 1955, kde postupne gradoval od postu odborného asistenta po funkciu vedúceho odboru chovu koní, post docenta, profesora, prodekana Zootechnickej fakulty a prorektora VŠP v Nitre. V roku 1974 musel na dlhých 17 rokov nútene opustiť túto školu. Počas tohto obdobia nerezignoval, intenzívne sa zapojil do budovania novovytvoreného Plemenárskeho podniku v Topoľčiankach. V roku 1990 sa opäť vrátil na VŠP, na Katedru špeciálnej zootechniky, kde ako pedagóg a uznávaná autorita pôsobil hojivo a zmierlivo v časoch spoločenského vrenia po roku 1990.
Spolu s manželkou vychovali dvoch synov. Napriek nepriazni osudu, keď jeho životná družka tragicky zahynula, v kontexte s vynúteným zamestnaním nerezignoval, doviedol obidvoch synov k úspešnému zvládnutiu vysokoškolského štúdia.
Drahý Vladimír, nelúčime sa stiskom rúk, nie objatím ani vrúcnym slovom, lúčime sa srdcom. V našich spomienkach ostaneš taký, aký si bol - priateľ koní, usmievavý, vášnivý diskutér a nezlomný človek v každej chvíli svojho života.