Katedra pedagogiky a psychológie FEM SPU organizovala 9. apríla v Kongresovej sále ŠD A. Bernoláka výberovú prednášku pre vysokoškolských učiteľov na tému Práca so študentmi so špeciálnymi edukačnými potrebami. Zameraná bola na oblasť špecifík komunikácie a pedagogickej činnosti vysokoškolského učiteľa s takýmto typom študentov.
Prednášajúci prof. PhDr. Ladislav Požár, CSc., vedúci oddelenia psychologických disciplín na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity a koordinátor pre prácu so zdravotne postihnutými študentmi, v prvej časti svojej prednášky vymedzil pojem „človek s postihnutím“. Priblížil pojem z psychologického hľadiska, ktoré neberie do úvahy len skutočnosť, že človek má istý druh postihnutia, ale aj to, ako sa vyvíja jeho psychika. Teda, aké sú sekundárne následky postihnutia, ktoré bývajú často závažnejšie ako samotné postihnutie. „Za jednotlivca s postihnutím považujeme človeka, u ktorého existuje zjavný nedostatok či deficit orgánu, alebo jeho funkcie, ktorý modifikuje procesy poznávania, nadobúdania sociálnych spôsobilostí a ich uplatňovania a u ktorého sa súčasne vyskytujú špecifické osobitosti v genéze, štruktúre a dynamike osobnosti,“ uviedol. Za mimoriadne dôležité považuje v danej definícii akcentovať slovo človek a až na druhom mieste, že tento človek, okrem mnohých ďalších charakteristík, má niektorý druh postihnutia. Často sa môžeme stretnúť aj s tým, že za študenta so špecifickými potrebami sa považuje študent so zmyslovým, telesným a viacnásobným postihnutím, s chronickým ochorením, zdravotným oslabením, psychickým ochorením, autizmom alebo ďalšími vývinovými poruchami či poruchami učenia. Pre laikov je vhodnejšia uvedená definícia, pretože konkrétnejšie vymedzuje, koho považujeme za študenta so špeciálnymi výchovno- vzdelávacími potrebami.
Druhá časť prednášky bola venovaná problematike kompenzácie, možnostiam normálneho vývinu človeka s postihnutím, aj keď inými cestami a spôsobom ako u intaktných ľudí. Človek s postihnutím teda nie je „menej“, ale „inak“ vyvinutý. V niektorej oblasti môže dosiahnuť oveľa lepšie výsledky, ako človek bez postihnutia (príkladom môžu byť paralympionici a pod.). Súvisí to s tým, že práve sekundárna kompenzácia často vedie k zvýšenej motivácii dosiahnuť maximum vzhľadom na daný druh postihnutia.
Tretia časť sa zaoberala osobnosťou človeka s postihnutím, osobitosťami vo vývine. Ide najmä o neadekvátne sebahodnotenie, hodnotenie vlastnej činnosti a činnosti druhých ľudí. Ľudia s postihnutím sa ľahšie dostávajú pod cudzí vplyv, majú určité problémy s komunikáciou a citové osobitosti. Príčiny sú hlavne sociálne, závisia od postojov spoločnosti, predsudkov voči ľuďom s postihnutím. Od toho závisí aj ich sociálny vývin. Zaujímavá a prakticky využiteľná bola časť prednášky venovaná komunikácii s ľuďmi s postihnutím. O uvedených osobitostiach by mal vedieť každý, kto s takými ľuďmi pracuje. V opačnom prípade trpí ich psychika, čo môže viesť k sebapodceňovaniu, ku komplexu menejcennosti a narušeniu ich osobnostného vývoja.